Celá rodina netrpezlivo očakávala blížiaci sa prírastok do rodiny. Vedeli sme, že to bude chlapček. Náš Matúško veľmi málo rozprával o novom bratovi, a tak všetci vymýšľali ako naňho pôsobiť. Najskôr ho rodičia primäli k tomu, aby sám navrhol meno bratovi. V škôlke mal kamaráta Alexa, tak chcel, aby sa brat volal Alex. Tato mu vysvetlil, že sa brat nemôže volať Alex, lebo tak sa volá jeho zajačik. Matúško uznal a každému hovoril, že bude mať bratčeka Miška, ktorého má mama v brušku.
Aj ja som prispela svojou troškou a vymyslela som si pre Matúška takú skutočnú rozprávku o milej rodine, tatovi, mame, Matúškovi a novonarodenom bratčekovi Miškovi. Vymyslela som si, že malý brat bude jeho najlepší kamarát, ktorého bude pomáhať mame kúpať, obliekať, strážiť a kočíkovať a keď bude starší, tak ho bude všetko učiť, skladať legá, spievať pesničky, rozprávať rozprávky a básničky a budú sa spolu hrať futbal a pozerať v telke jeho obľúbené rozprávky o krtkovi a Pat a Mat-ovi.
Bydlisko našich detí je od nás vzdialené niekoľko desiatok kilometrov, a tak sme k ním na návštevu chodievali zriedkavo. Skôr prišli oni. Preto sme boli malému pri našom stretnutí vzácni. V deň, keď sme došli k ním, tak obyčajne, nešiel do škôlky. Matúško nás vždy vítal pri dverách, pritúlil sa a nazeral nám do tašky a pýtal sa ma: “Babka, priniesla si mi prekvapenie? Ja, mám veľmi rád prekvapenie.” Bol vždy milučký a úprimný a vždy sa šťastne usmieval, keď dostal od nás nejakú maličkosť.
V jedno poobedie som si ľahla s Matúškom spať, hoci sa mu nechcelo. Prehovorila som ho, že keď bude spinkať, narastie ako tato. Pozastierali sme spolu okná a ľahli sme si. Keď spánok neprichádzal, tak som mu rozprávala rozprávku o Miškovi a Matúškovi. Veľmi ho to zaujalo a keď som skončila, tak mi Matúško povedal: “Babka, to bola krásna rozprávka.” Pohladkala som ho po hlávke a sľúbila som mu aj pokračovanie rozprávky, keď sa vyspí. Pošepkala som mu, aby si zažmúril očká a istotne sa mu bude snívať niečo o jeho bratovi Miškovi. O chvíľu zaspal.
Prišiel deň pôrodu. Bolo to dva dni pred plánovaným termínom. Prežila som dlhú a nervóznu chvíľu, keď som sa dozvedela, že sa má malý už narodiť. Uspokojila som sa, až keď mi mladí oznámili, že Miško a maminka sú v poriadku a už odpočívajú na izbe. Starostlivosť v nemocnici bola výborná a mladí boli veľmi spokojní. Prvý synček Matúško prišiel na svet ťažšie a cisárskym rezom a nový Miško zase spontánnym pôrodom. Podľa ich mamičky, tento druhý pôrod prešiel oveľa lepšie a aj sa cítila oveľa lepšie. Tešila sa, že sa už na druhý deň mohla starať sama o synčeka a o pár dní už doma o všetkých svojich chlapov.
Medzitým sme našu mamičku a Miška navštívili v nemocnici. Postupne prišla všetka najbližšia rodina a všetci sme mali veľkú radosť. Jediný, kto sa správal akosi inak ako zvyčajne, bol náš malý Matúško. Stále ho niečo rozčuľovalo, neodpovedal na otázky a stále sa dožadoval pozornosti mamičky. Bolo to hlavne vtedy, keď sme malého Miška brali na ruky a maznali sme sa s ním. Zdalo sa, že žiarli. Keď sa mu zdalo, že venujeme Miškovi veľa pozornosti, tak nám ponúkal, aby sme si ho vzali domov, lebo on ho nechce. Vysvetlili sme mu, že Miško je jeho bratček a mamička mu musí dávať papať mliečko a my také nemáme.
Aj doma bol Matúško stále “nalepený” na mamičke. Keď išla malého kojiť, hneď utekal za ňou. Za hocičo mrnčal a dokonca chcel aj on piť také isté mliečko ako Miško. Radi by sme boli Matúška vzali na pár dní k nám, ale nechcel o tom ani počuť. Bolo to s ním ťažké. Rodičia boli k nemu trpezliví, veľa mu vysvetľovali a snažili sa aj jemu preukazovať veľa lásky a pozornosti, aby netrpel. Matúško, hoci žiarlil, malého Miška mal rád a hneď od začiatku mu prejavoval nežnosti, bozkával ho a hladil ho.
Od toho času ubehli už dva mesiace a chlapci rastú. Matúškovo správanie sa postupne zlepšuje a zvyká si na to, že má brata. Celý deň trávi v škôlke a poobede, keď príde domov, tak ho mamička zapája do prác okolo Miška. Veľmi sa teší, že môže mamičke s Miškom pomáhať, lebo po dobrej práci ho aj pochváli. Zvykol si na Miška a je rád, že ho majú. Už nám ho neponúka.
Vždy, keď si malého, zo žartu pýtam k nám domov, tak mi hovorí: “Babka, Miško je u nás doma a je náš. Ty nemáš také mliečko ako mamička, a tak by Miško nemal u vás čo papať. “ Potom dodáva: “Babka, neboj, my vás prídeme navštíviť. A ozaj, aj Miškovi prichystáš prekvapenie?” Sľúbla som, že istotne prichystám.
Matúško určite ešte trošíčku žiarli, ale už si stále viac a viac zvyká. Rodičia ho učia ľúbiť Miška. On sám všetkým hovorí, že on je jeho veľký brat, ktorý ho všetko naučí, keď Miško vyrastie. Milé je, že bratčeka volá môj malý Mišiačik.
My dospelí sa tešíme, že chlapci rastú, sú zdraví a robia pokroky. Sú pokračovaním našej rodiny.
