Tu je môj príbeh:
K pani doktorke do čakárne som sa vrátila viackrát. Nie preto, že by som sa rada zbytočne prechádzala, ale pani doktorka prišla do ordinácie, miesto ráno o ôsmej, takmer o desiatej hodine. Čakalo nás tam päť pacientiek. Keď došla, na prvý pohľad sme zbadali, že nemá náladu. Keďže som nemala papier, sestrička ma poslala preň k obvodnej lekárke, lebo podľa nového zákona, som ho musela mať. Našťastie bol so mnou manžel na aute.
Vrátili sme sa asi o hodinu v dobrej nálade, vďaka milej doktorke a sestričke z obvodu. Sestrička mi ochotne všetko pripravila a voviedla ma do ordinácie psychiatričky. Pani doktorka zaujatá klepaním na stroji, takmer neodpovedala na môj pozdrav. V ordinácii bolo hrobové ticho a keďže mi nohy oťaželi, sadla som si aj bez vyzvania. Konečne mi psychiatrička venovala pozornosť. Vzala kartu a skonštatovala, že som u nich dlho nebola. Vysvetlila som, že ona bola v Írsku na dovolenke a povedala mi, že lieky mi môže predpisovať obvodná lekárka. Vzala malý papierik a niečo písala. Potom mi ho posunula po stole, vraj pre obvodnú lekárku. Potom ťukala niečo do stroja, predpokladala som, že do mojej karty. Ďalej sa venovala ukladaniu nejakých papierov a kariet. A znova bola ticho.
Keď už to ticho bolo trápne, dlhé a zaťažujúce a psychiatrička nebola na mňa očividne zvedavá, tak som sa rozhovorila ja. Povedala som jej, že ten polovičný invalidný mi posudkoví lekári na celý nezvýšili. Potom som prešla na svoje zdravie a opísala som jej ako odpadávam, že mám závrate a pokračovala som o celom rade diagnóz, čo mi určili iní odborní lekári. Zdôverila som sa, že mi zakázali šoférovať a tým mi sťažili presun, lebo aj s chodením mám problémy. Bez toho, že by sa pani doktorka zapojila do rozhovoru, som pokračovala, že sme sa s obvodnou lekárkou dohodli, že dám z práce výpoveď, lebo v takomto stave do práce nemôžem chodiť. Konštatovala som, že neviem ako z tej almužny vyžijem, a tú som dostala po viac ako 35-tych rokoch poctivej práce. Ešte šťastie, že mám manžela a deti. A stále bola ticho. Tak som jej oznámila, že tie lieky, ktoré mi predpísala mi pomáhajú, lebo aspoň viem celú noc spať. Zdalo sa mi, že som už všetko povedala a skončila som monológ. Vtedy mi ešte napadla, pre mňa, veľmi radostná myšlienka. Pochválila som sa, že mám malého vnúčika a veľmi sa z neho teším. Povedala som jej, že ma dcérka sem-tam zoberie k ním a ja sa teším, že sa môžem starať o malého. Deti a malý mi dávajú silu a energiu do života. Aspoň si môže dcéra aj odbehnúť nakúpiť.
Už som dokončila a už nebolo o čom rozprávať. Rozmýšľala som, že či som si nezmýlila ordináciu. Ale dočkala som sa. Pani doktorka prehovorila. Ale mýlila som sa, keď som si myslela, že zaujme nejaké stanovisko k môjmu zdravotnému stavu. Vlastne zaujala. Neverila som vlastným ušiam, ona na mňa kričala ako v nejakej krčme a na nejakého opilca. Nadávala na moju dcéru, zaťa, na mňa, že ako si to predstavujeme, že sa ja starám o malé dieťa. Vraj ho ohrozujem. Vraj nie som chorá a tí posudkoví lekári majú asi pravdu, že tak rozhodli ako rozhodli. Kričala a kričala tým svojím hrubým hlasom, až som sa začala celá triasť a slzy sa mi tisli do očí.
Úplne som sa zablokovala. V krku sa mi vytvorila hrča a nevyšlo zo mňa ani slovo. Niečo som chcela koktať. Chcela som ju ukľudniť, že obyčajne odpadávam po nejakej psychickej alebo fyzickej záťaži. Malý je v postieľke a tak nič nehrozí. Psychicky mi vnúčik dodáva silu. Veď nemôžem len sedieť a nič nerobiť. Tak by som sa zbláznila. Chcem byť trochu užitočná. Aj doma som celý deň sama. Manžel ráno odíde a večer príde. Lepšie je, keď som u dcéry. Ale nepodarilo sa mi povedať nič.
Keď neprestávala, vo mne akoby niečo rástlo a cítila som veľké napätie. Schytila som papier pre obvodnú lekárku a vybehla som, so slzami v očiach, von na chodbu. Musela som si sadnúť na lavicu a bolo mi zle. Mala som tlak na hrudi a tlak som mala až na vrchu hlavy. Mala som závrate. Nahmatala som v kabelke lieky a užila som ich. Hodnú chvíľu som tam sedela. Nikto sa o mňa z ambulancie nezaujímal. Pani doktorka vedela o mojich diagnózach. Prečo by si robila starosti? Veď sme ľudia. A ona sa zrejme na mne ukľudnila. Manžel si myslel, že som v dobrých rukách, tak sedel v pohode v aute a nemal o mňa strach.
Keď som sa začala cítiť lepšie, pomaly som išla za manželom do auta. Odišli sme a nebola som mu to schopná povedať. Pýtal sa ma, že čo mi je, či mi nie je zle.? Nemohla som vydať ani hlások. Až doma sa mi uľavilo a porozprávala som mu to. Manžel bol prekvapený a ľutoval, že nezostal so mnou v ambulancii. Porozprávali sme sa a rozhodli, že ak bude ešte treba, tak túto psychiatričku, ktorá sa nevie správať a ani mi nevie pomôcť, veru nepotrebujem. Veď lekárov je dosť.
