Stalo sa to vtedy, keď sa rodina rozhodla stráviť jeden horúci, letný víkend na svojej chate pri jazere. Všetci sedeli v tieni na terase, panička riešila krížovky a malý Bobík jej sedel v lone a driemal. Bobík bol krátko na dlhom obojku, aby sa nezatúlal. Majiteľka si ho vzala k sebe. Odviazala ho od vodítka. Chcela mu dopriať trošku voľnosti.
Keď sa pániček so susedom zdvihli a išli na pivo do neďalekej reštaurácie, na brehu jazera, Bobík sa rozbehol s nimi. Chlapi v družnom rozhovore, si ho ani veľmi nevšímali. Panička bola spokojná, veď psík išiel s manželom. Bobík okolo chlapov skackal, chvíľu odbehol a naháňal mušky a motýle, skryl sa v kríkoch a v trávičke a zase pribehol, a tak šantil až po reštauráciu. Chlapi si kúpili pivo a sadli si na terasu, do chládku. Rozprávali sa a popíjali pivo a na Bobíka ani nepomysleli. A ten veru robil stále väčšie výjazdy k brehu jazera a ku kríkom a stále ďalej a ďalej. Naháňal všetko živé. Či to boli mušky, motýle, žabky a odvážil sa ísť aj k vode, kde sa vyhadzovali rybky.
Po nejakom čase sa chlapi zdvihli a vybrali sa, po slnečnými lúčmi zaliatom brehu jazera, nazad do chaty. Vôbec si nevšimli, že Bobík s nimi nie je. Keď prišli k chate, po hodnej chvíli, niekto zistil, že Bobíka niet. Nastala zháňačka po psíkovi. Hľadali ho takmer všade, pri jazere, pri reštaurácii, vo dvoroch susedov, v kríkoch, v trávičke, ale Bobíka nebolo. Pískali na neho, lebo na to Bobík reagoval. Neobjavil sa. Vyvrcholilo to veľmi vážnou hádkou manželov. Hádali sa, že kto bol za stratu psíka zodpovedný.
Poobede pricestovali na chatu aj deti. Smútili nad stratou milého psíka a snažil sa ho aj oni hľadať. Hľadali ho všade. Zastavili sa aj na našej chate a vypytovali sa aj našich susedov. Nikto nič nevedel. Po Bobíkovi sa zľahla zem. Prišiel večer a všetci smutní sa pobrali spať. Na druhý deň intenzívne hľadanie Bobíka pokračovalo.
Neskoro poobede, keď už stratili nádej, že sa psík nájde, sa objavil náš chatoví sused Milan a na rukách niesol Bobíka. Všetci sa veľmi radovali. Netešila sa len rodina, ale aj Bobík. Bol rád, že je doma, medzi svojimi.
A ako sa dostal Milan k Bobíkovi? Hneď to rozradosteným domácim porozprával. Poobede išiel na návštevu k priateľom na druhú stranu chatovej oblasti. Okolo išla pani s dvomi psíkmi. Poznala sa s jeho priateľmi, a tak sa pristavila. Porozprávala im, že ten jeden psík je jej, ale toho druhého našla neskoro večer pri jazere. Potuloval sa a skučal. Keď nevidela v dohľade žiadneho človeka, tak ho vzala. Nakŕmila a napojila ho a prespal v ich chate. Rada, by ho vrátila, ale nevedela komu. Milan spoznal v malom psíkovi hľadaného Bobíka. Ponúkol sa, že on psíka vezme a vráti ho, lebo pozná majiteľov. Tak sa aj stalo. My sme sa o tom dozvedeli až neskôr, keď sa nám náš sused Milan pochválil svojím nálezom. Až neskôr prišli priatelia na návštevu a nechýbal ani šantivý Bobík. Museli sme na neho dávať pozor, lebo by bol utiekol aj od nás. Jeho malé telíčko sa ľahko prešmyklo cez našu bránu, s veľkými dierami.
Šantivý Bobík, pre istotu priviazaný, aby sa viac nestratil.
Všetci sme sa tešili, že sa malý psík našiel. Keby sa stratil, chýbal by nám všetkým. Je naozaj veľmi pekný, milučký a priateľsky. Odvtedy naši kamaráti dávajú na neho ešte väčší pozor ako doteraz. Psík, ktorého mali predtým im zdochol a nechceli by prísť aj o tohto. Bobík sa má u nich ako kráľ. Všetci ho milujú a on sa im odpláca svojou vernosťou a láskou. Niekedy, by sa aj ľudia mohli učiť od zvieratiek. Sú milé, láskavé a verné až za hrob.
