Bol krásny slnečný deň. Nasadli sme do nášho auta a odfrčali sme na oslavu okrúhlych narodenín nášho syna Tomáša, do Detvy. Po ceste sme vzali so sebou aj našu babku. Pri pozývaní sme sa čudovali, že prečo práve Detva? Veď v Bratislave a tu u nás na juhu je veľa príjemných miest, kde by mohli tú oslavu uskutočniť. Syn nás ubezpečoval, že potrebujeme zmeniť ovzdušie a ten kraj je na výlet ako stvorený. Upozornil otca, že máme prísť oblečení neformálne, žiadny oblek. Veď bude pečené prasa. Napriek tomu som si pribalila aj kostým.
Prišli sme do Detvy. Reštauráciu sme našli rýchlo. Privítala nás priateľka nášho syna Terezka. Vraj, bude lepšie, keď sa prezlečiem do kostýmu. Prezliekla som sa a posadili sme sa vonku, aby sme sa občerstvili. Terezka nám predstavila bývalú spolužiačku, ktorá sa mala o nás starať. Ona vraj, musí ísť niečo zariadiť. Zanedlho prišli aj ostatní z Terezkinej rodiny. Predstavili nám aj Terezkinu babku a dedka z Bošáce. Divili sme sa, že načo ich pozvali na oslavu Tomášových narodenín, veď sa s ním takmer nepoznali. Ale hneď sme sa začali rozprávať, prešli sme na iné myšlienky a tie predtým upadli do zabudnutia.
O chvíľu prišla Terezkina spolužiačka a oznámila nám, že sa budeme hrať, aby táto oslava nebola taká nudná. Rozdala nám na papieri zaznačený plán cesty a pre štyroch ľudí pridelila jedno auto. Postupne sme sadali do áut a išli sme hľadať oslávenca. Nevedela som si predstaviť ako ja z iného mesta, budem v Detve hľadať Tomáša. Našťastie som sa dostala do partie s Terezkiným otcom Jurajom, Detvanom a našimi babkami. Samozrejme, že Juraj, hneď našiel tú správnu cestu a za pár minút sme už aj zaparkovali. Vtedy sa Juraj chytil za hlavu a vykríkol: “Ja som to vedel! ” a začal telefonovať. Pomaly sme kráčali k nejakej budove. Vstúpili sme cez otvorené dvere do chodby. Takmer som dostala infarkt. Uvidela som Terezku a Tomáša v bielom a Terezka mala v ruke malú, žltú kytičku. Boli oblečení veľmi jednoducho a vraj, moderne. Vtedy som si až uvedomila, čo sa deje. Tomáš sa totiž ženil. Stáli sme pred svadobnou sieňou. Všetci sme boli úplne paf. Pani z mestského úradu, ktorá riadila svadobný obrad, bola tiež účastníčkou tohto komplotu. Čakali sme ešte, hlavne na ostatných svadobných rodičov, ktorí asi ešte o ničom nevedeli. Chýbala aj Tomášova svedkyňa, Monika s rodinou.
Konečne došli môj manžel, s naším vnukom Matúškom na rukách, naša dcéra Monika, očakávaná svedkyňa, s partnerom Michalom a Terezkina mama Táňa. O svadbe sa Táňa a Janko, svadobní rodičia, dozvedeli poslední. Juraj zatelefonoval tú novinu Táni. Monika s Michalom povedali o svadbe otcovi. Monika sa o svadbe dozvedela od Michala, večer pred svadbou, v hoteli, kde boli ubytovaní. A to až potom, keď jej Tomáš telefonoval, nech si nezabudne občiansky preukaz. Keby ste videli ako, ozaj neformálne, boli vyobliekaní svadobní hostia, žasli by ste. Môj manžel, svadobný otec, bol oblečený v krátkych šedých nohaviciach, v športovej fialovo-modrej košeli a v sandáloch. Táňa, svadobná mama nevesty, mala na sebe dlhé, šedé nohavice a károvanú košeľu. Monika, Tomášova sestra a svedkyňa mala oblečené biele, dlhé nohavice a čierne tričko. Na chodbe nás bolo cca 30 ľudí.
Pani z mestského úradu nás pozvala do obradnej siene. Nevestiných a ženíchových rodičov posadila do prvého radu. To bola podívaná na tých neformálne oblečených svadobných rodičov. Moja dcéra skonštatovala, že jediný, slušne oblečený svadobný hosť je naša babka. Obidve svedkyne mali v ruke malú žltú kytičku. Terezkina svedkyňa,účastníčka sprisahania, bola v elegantnom kostýme. Obrad sa začal. Sobáš prebiehal ako na všetkých mestských úradoch. Niektorí najbližší to ešte dlho nevedeli predýchať. Sem-tam sme si aj od radosti a prekvapenia poplakali, aj s nevestou. Na obrade si pomrnkával aj náš vnúčik Matúško, lebo mu bolo dlho. Po obrade sme sa presunuli späť do reštaurácie.
Hostina bola v reštaurácii, vonku pod strechou, v prekrásnom prostredí. Všetko prebehlo ako na iných svadbách. Ale to sľúbené pečené prasa bolo. Boli aj domáce koláče a zákusky od dobrej tety. Mladí dostali prekrásnu marcipánovú tortu od tety Janky (závoj s korunkou zo slnečníc - takmer umelecké dielo detvianskej cukrárky - viď. obrázok pri perexe) a tiež tortu - podkovu (určenú na 30-tku) od babky. Pitia a jedenia bolo dosť. Keďže Terezka predtým tancovala a spievala v súbore, hrala nám ľudová hudba. Všetci sme sa zhodli, že hrali krásne. Škoda len, že sme Terezku nepresvedčili, aby nám aj ona zaspievala. Vraj spieva krásne a aj operné árie.
Takto sa teda zmenila oslava Tomášovej tridsiatky, na jeho svadbu. Z veľkého prekvapenia, nastala veľká radosť. Oslava aj svadba dopadli výborne, a to aj vďaka dobrým priateľom, ktorí pomáhali pri zabezpečení svadby. Dostali sme do rodiny dobrú a šikovnú nevestu. Nakoniec rodina pochopila, že nám chceli Terezka a Tomáš ušetriť zbytočné výdavky, naháňanie a nervy. Keďže mladí neposlali nijaké svadobné oznámenia, ostatnú rodinu a priateľov som s udalosťou oboznámila telefonicky. Kto to ešte nevie, dozvie sa to z tohto článku. Terezka darovala tento sobáš Tomášovi k jeho narodeninám. Isto sa tešil. Pokiaľ viem, nič iné si ani neprial. Veď na ničom inom nezáleží, len aby si Terezka a Tomáš rozumeli a žili v láske a spokojnosti. Celá rodina a všetci známi im prajú všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia, úspechov a spokojnosti v spoločnom živote.
