Prišla do čakárne k odbornému lekárovi a čakala. Vyšla sestrička. Magda jej podala papier od obvodnej lekárky. Sestrička odišla. Magda si sadla a čakala. Bolo tam ku podivu len niekoľko pacientov. Pomyslela si, že aspoň nebude dlho čakať. Za takú trištvrte hodinu vyšla sestrička a zavolala ju dovnútra. Vnútri jej vysvetlila, že už ju dnes nemôžu vziať na vyšetrenie, lebo majú veľa ľudí. Má prísť o 13,00 hodine, pozajtra. Čudovala sa, že ako veľa, keď vonku čakajú len štyria ľudia a je deväť hodín ráno. No, ale čo mala robiť. Súhlasila.
Prišla v stanovený deň a hodinu. Dala sestričke kartu poistenca a tá ju voviedla k pánovi doktorovi. Pán doktor ju vypočul, urobil sonografiu. Potom jej dal recept na nejaké lieky a povedal jej, ako ich má užívať. Na kontrolu mala prísť o dva týždne, pokiaľ sa jej stav nezhorší. Upozornil ju, že u sestričky má zaplatiť tristo korún za sonograf. Pozrela vyjavene na pána doktora, ale radšej nič nepovedala. Prišla k sestričke. Sestrička jej vyplnila osobné údaje do receptu, vyplnila blok a pýtala od nej päťsto korún. Už sa nezdržala a ozvala sa: “Akých päťsto korún?” Sestrička argumentovala, že za objednávku dvesto a za sonograf tristo korún. Magda hľadí na ňu a pýta sa: “Akú objednávku?” Vraj sa objednala predvčerom. Ohradí sa, že ona sa neobjednala a pokračuje: “To vy ste mi kázali prísť až dnes, lebo vraj máte veľa ľudí. To je rozdiel. Okrem toho pán doktor povedal, že zaplatím tri stovky za sonograf.” Sestrička však reagovala veľmi drzo a trvala si na svojom, že päťsto korún. Magda sa nechcela s ňou hádať, a tak zaplatila. Ešte šťastie, že mala toľko peňazí pri sebe. Nikdy by si nepomyslela, že aj tu bude potrebovať toľko peňazí. Nehádala sa veľmi so sestričkou. Vraj, myslela aj na zadné dvierka. Veď, kam potom pôjde, keď bude potrebovať pomoc? Hovorím jej, že k inému lekárovi. Ale ona, že nie, lebo je už aj tak unavená z tých zdravotných problémov a chodenia k lekárom a nechce mať ešte aj problémy s lekármi. Uznala som, že chorý človek nemá toľko energie, aby ju míňal ešte aj na hádky s lekármi a sestrami.
Čudovala som sa. Ešte sa mi také niečo nestalo, hoci k lekárom chodím takmer stále. Chodievam na CT, magnetickú rezonanciu, a pod., ale nikto, nikdy, odo mňa peniaze nepýtal. Stačila karta poisťovne. Magdu však trápilo to, že si vypýtali od nej za objednávku, aj keď sa ona neobjednala. Vraj by si pokojne počkala na rad. Priznám sa, že po toľkých rokoch u lekárov, sa mi ani toto nikdy nestalo. Vždy sa zaradím, alebo poprosím sestričku, či by ma nemohla z nejakého vážneho dôvodu uprednostniť. Nikdy však odo mňa nepýtali peniaze. Možno, že som mala v tomto smere, väčšie šťastie.
Pýtam sa Magdy:” Sťažovala si sa?” A ona: “Ale, kde? Keby som sa aj sťažovala, nájdem potom niekoho v okrese, kto mi poskytne lekársku starostlivosť? Veď tú potrebujem stále. Lekári sú tu v okrese veľmi súdržní. Nikto by si ma potom ani nevšimol.”
“Zasa jedna, ktorá je zbabelá.” povedali by si viacerí z nás, ktorí nepoznajú situáciu v okrese. Nie som si však celkom taká istá ako by som sa zachovala ja. V tomto malom meste každý, každého pozná. Takto rozmýšľajú obyčajní ľudia, a musím uznať, že majú pravdu. Okrem toho, chorý človek nemá energiu, na to, aby sa s niekým hádal. Je rád, že je. Poznám viac historiek mojich známych z prostredia ambulancie, ale tí ktorým sa to stalo, nechcú povoliť ich uverejnenie, ani anonymne. Je to škoda, lebo sú to poučné a zaujímavé historky. Tie historky sú jedinečné. Čudovala som sa, že si ľudia nechajú robiť toľko zlého.
