Keď som vstala, veľmi som sa ponáhľala. Chcela som stihnúť kontrolu na endokrinológii, kde je v našej oblasti veľa pacientov. Ďalej som chcela stihnúť navštíviť priateľku, ktorá bola chorá na rakovinu. Nakoniec som sa chcela zastaviť v práci, lebo som musela pripraviť konferenciu o drogách.
Vyšla som z paneláka. Na moje veľké prekvapenie napadol vonku sneh a ešte aj primrzlo. Dobrá kombinácia. Za takejto situácie obyčajne nešoférujem. No, tentoraz som rýchlo nasadla do našej starej škodovky a vycúvala som spred paneláka na cestu. Išlo sa mi dobre. Už som nebola ďaleko od nemocnice. Práve táto ulica je veľmi úzka. Pred sebou, na kraji cesty, pred trafikou, som videla stáť menšie skriňové auto. Ja som však išla veselo ďalej. V tom sa oproti mne vyrútilo osobné auto. Zbadala som ho neskoro a začala som brzdiť. To bola tá chyba. Auto sa nezastavilo, ale brzdením sa začalo kĺzať, až som vrazila do skriňového auta. Vyšla som z auta von. Celá som sa triasla a koktala som mladému mužovi, zrejme šoférovi skriňového auta: “Prepáčte, to som nechcela.” A mladý muž mi hovorí: “ Milá pani, mne sa nič nestalo. Ale pozrite sa na vaše auto. Vy ste na tom horšie.” Mal pravdu, ale v tom šoku som si to ani neuvedomovala. Celú ľavú stranu auta som mala zdemolovanú, blatník vrazený dozadu, svetlo rozbité, kufor otvorený a pokrčený. Rezerva s nosičom boli na zemi. Ukázal mi na bočný stĺpik jeho auta. Ozaj tam bola len bodka ako od nejakého klinca. Ešte mi pomohol zasunúť nosič s rezervou pod auto a mohla som odísť.
Naštartovala som a pomaly som sa vracala s nabúraným autom späť domov. Pred panelákom som zaparkovala a zamkla auto. Ako v snách som vyšla hore na tretie poschodie.
Prvé čo ma napadlo bolo, že zavolám manželovi. Veď táto naša stará škodovka bola manželovou srdcovou záležitosťou. Všetko do nej urobil sám. Dokonca i poťahy ušil. Nechodil s ňou do servisu, ale opravy robil sám. Nebol automechanik. V garáži ju rozobral do najmenších častí a potom ju poskladal. Vždy ju vyumýval a vyleštil. Každý škrabanec hneď zatieral. Toto staré auto bolo jeho hobby. Keď manžel počul aká som vystrašená, povedal mi: “Nikam už nechoď! Zostaň doma!” Zostala som. Cítila som sa pod psa. Len vtedy sa začal prejavovať šok. Zatelefonovala som susede. Prišla. Povedala som jej, čo sa stalo. Všetky moje aktivity, naplánované na ten deň, telefonicky odvolala. Bola som vďačná mojej dobrej susedke. Chcela som oddychovať. Nedalo sa. Skôr som sa trápila, že čo povie manžel na svojho rozbitého miláčika.
Keď prišiel manžel domov z práce, obzrel si auto. Podľa neho to, nevyzeralo až tak zle. Vzal rozbité auto do servisu. Vtedy sa dozvedel, čo všetko som vykonala. Nezdalo sa to na prvý pohľad až také zlé, ale po kontrole bola skutočnosť o niečo horšia.
Ešte nás len čakali patálie. Zavolali sme poisťovňu. Prvý problém bol ten, že nás presunuli v rámci nejakých nariadení z jednej poisťovne do druhej. Nepotrebovali na to náš súhlas. Jednoducho nám to len oznámili. Mládenec z poisťovne prišiel hneď, na druhý deň. Odfotil auto a sľúbil, že do dvoch týždňov bude všetko vybavené. Ale nebolo vybavené. Auto bolo opravené, zaplatené, ale poisťovňa peniaze neuhradila. To bol ten druhý problém. Vybavovala celá rodina, syn, dcéra, manžel a i ja. Keď nedošli pol roka peniaze, manžel sa nahneval a išiel do Bratislavy do pobočky. Viem si predstaviť ako tam kričal. A konečne, čo sa nepodarilo v tichosti a slušne deťom, to sa podarilo manželovi krikom. Peniaze sme za pár dní dostali poštou.
Konečne bolo auto aj peniaze doma. Vtedy prišiel manžel s myšlienkou, staré auto, miláčika, vymeniť za nové. Doslova ma šokoval. Mal pravdu, veď už nás stálo veľa. Po toľkých rokoch sa takmer rozpadalo. Smiala som sa, že budeme chodiť na ňom ako Flinstonovci. Nakoniec svojho miláčika predal susedovi, automechanikovi. Takto aspoň každý deň videl, že v akom stave je jeho autíčko. Tešil sa, že sa sused oň dobre stará. Nakoniec aj to sa skončilo, lebo sa sused presťahoval a auto mu zmizlo z dohľadu. A my sme si konečne kúpili nové auto, Fiat Punto. Máme ho už takmer štyri roky a manžel si našiel aj k nemu cestu. Hovorí, že tu mu tá elektronika nedovolí, toľko sa v ňom šťúrať. Sem-tam treba ísť aj na kontrolu, do servisu. Treba však zaklopať, že jazdí stále dobre a bez nehody.
Keď myslím na tú nehodu, tak si poviem, že vždy všetko zlé, je na niečo dobré. Tešíme sa z nového auta. Na druhej strane, keby som sa držala zásady, ktorú som mala predtým, že keď sneží a mrzne za volant si nesadnem, nič by sa nestalo. No, možno, že by sme nemali nové auto.
