Obyčajný deň
sa rodí nad ránom.
Mlčíš,
hoc, otázok máš milión.
Hryzneš si do pery,
hoc, nevieš vydržať,
Svoje vnútorné napätie
sa rozhodneš ovládať.
Chcel by si mnohé objasniť,
nevieš, či si s tým vieš poradiť.
Mnohé chmáry ovládli ti myseľ.
Vedieš v sebe ťažkú dilemu:
“Zostať alebo ísť ďalej?”
Spomienky roja sa,
slzy sa von tisnú.
Strach a obavy ťa ovládnu:
Či nie je už neskoro?
Či nestrácaš čas?
Vysloviť tú otázku?
Je ten správny čas?
Nie si v znamení Váh,
ale váhaš,
Nie si bojko,
ale bojíš sa.
Nie si vinný,
ale stále sa obhajuješ.
Rozhodol si sa,
treba sa vzchopiť
a ďalej ísť a žiť,
keď treba
aj ospravedlnenie vysloviť.
Ťažkou skúškou prešiel
ten zložitý sen
a odohnal pochybnosti
a chmáry.
Blýskalo sa,
zahrmelo,
o hodnú chvíľu sa rozjasnilo.
Vzduch sa sviežosťou naplnil
a srdcia šťastím rozžiaril.
Teraz vieš,
že miluješ
a uveríš,
že predsa si milovaný.
Želáš si,
nech takto skončí každé
zaváhanie
a na svete bude krajšie.
Nech svet ovládne láska
a odpustenie
a nikdy nebude nenávisť
a utrpenie.
