
Takí sme my ľudia, divní.
Nič nám nie je po chuti.
Pravda je, že všetkého veľa škodí.
Dlho tu všetko páli,
dlho tu všetko horí.
Schovávame sa v chládku, ak sa predsa len niekde objaví.
Kvietky a iné rastlinky, hlávky zvesili,
akoby stále smútili,
o trochu vlahy prosili.
Ľudia sa pomaly po ulici ťahajú,
lebo skoro energiu nemajú.
Tie veľké teplá im takmer dýchať nedajú.
Slniečko predtým tak milé,
vyzývame: “Odíď už! Si tu už navyše.”
Studenú vodu, na úľavu tela a duše, si prajeme.
Naši starí rodičia vraveli,
aby sme všetkého s mierou užívali.
Avšak prírode a počasiu sa rozkázať málokedy podarí.
Snáď sme za niečo potrestaní,
keď sme veľké extrémy počasia prežívali?
Napriek tomu sme extrémy hrdinsky znášali.