
Valí sa pohroma na nás, mnohých ľudí, nehodných,
starostí nesieme na našich malých pleciach veľa.
Správali sme sa dobre, alebo zle, a ako ľudia ?
Príroda sa na nás, predpokladáme, veľmi hnevá.
Všade naokolo tá mocná, živá sila vystúpila,
vyšla zo svojho pevne stanoveného rámca,
aj zhora, z nebies, sa drobné kvapky lejú,
zdá sa, najvyššia moc nás opätovne trestá.
Smútime nad zničeným, zarobeným vlastníctvom,
žialime nad našou stratenou, poctivou prácou,
srdce nám puká nad najvyššou stratou, stratou života,
a v poslednej chvíli precitneme a sľubujeme:
“Už dosť, už budeme dobrí, prosíme!”