
Vo večernom tichu
sedí na priedomí,
jej spoločníci,
nočná obloha,
tmavé obrysy fauny
a flóry,
a nočné mory,
strážia jej rozjímanie.
Vníma cez tmavú clonu
pomyselné tiene
a nadprirodzené javy,
vyvolané samotou
a nebeskými svetlami.
Nejasný lúč
pouličnej lampy,
chladná noc,
zrodia clivotu v duši
a vynútia si
rozhárané myšlienky.
Stuhnuté telo,
bubáky z duše
sa plazia von,
prinášajú prázdnotu.
Schúlená
do svojho vnútra
hľadá jeden svetlý lúč
a oporu,
schované niekde
v diaľke,
ktoré zaženú samotu,
vysušia slzy v očiach
a jej kvapky
zblúdené na tele.
Beznádej a smútok
sa zrodením
prvého svitu
načas odsunú,
alebo sa odplavia,
nenávratne,
kdesi do diaľky.