Nesvieti nič.
Nevidí nič.
Jej oči sú smutné
a v nich sú slzy lesklé.
Smutná je,
lebo jeho lásku nemá.
Smutná je,
lebo iná ju dostáva.
Srditý je
a veľmi drzí je.
Kritizuje
a tvrdohlavý hrdina je.
Odišla niekam jeho dobrota.
Odišiel jeho krásny, nežný cit.
Odišla jeho milota,
vyhľadáva samý nepokoj a hic.
Nič nie je dobré.
Všetko zle robí.
On sám všetko vie
a ona ničomu nerozumie.
V spoločnosti ju kritizuje.
Ona neverí, že to on, jej milý je.
Pri iných vytrvalo laškuje,
hrdinom každej udalosti nasilu je.
Háji sa a tvrdí, že iná nie je.
Svietiaci a bzučiaci mobil často skrýva
a svoje e-maily pod heslom zakrýva.
Tá iná sa jej nakoniec, sama ozýva.
Ťažko uveriť.
Toľké šťastné roky, tak ľahko zahodiť
a krásnu, vernú lásku vymeniť.
Ozaj, je to ťažko uveriť.
Háji sa, že to len zábava bola.
Ona sa presvedčila,
že mal pre inú plno láskavého slova.
Vyčerpal nie jej, ale inej, milé, ľúbiace slová.
Pre ňu už pekné slová nezostali.
Lebo vraj on také nevie.
Len tak hlesne z povzdiali.
Lebo on je chlap nesmelý.
Často sedí sama,
bez láskavého slova.
Pozerá do tmy v ich izbe,
do očú sa jej tisnú horké slzy, teskné.
Jej myseľ zostala chorá,
potrebuje láskavého slova.
Srdce neposlúcha,
milotu a lásku nedostáva.
A on, nechce uveriť,
že takú chorobu možno len jeho vernou láskou
a láskavým slovom vyliečiť.
Bez zbytočných klamstiev, verným byť
a sám sebe život nezničiť.
Život je už taký.
Niekedy skúša dvojicu ľudí.
Jeden deň ti prišlo šťastie,
druhý deň si okúsila dusiace sklamanie.
Hovoria jej: “Nezúfaj!
Možno príde iný.”
Ona však nechce vymeniť.
Dúfa, že snáď, sa ten neverec, stále jej milý, navráti.
Bude u nich znova krásny život?
On ju presviedča, že bude u nich kvitnúť lásky kvet?
Jediná jej podmienka je, že bez tej inej.
Presviedča ju, že samozrejme, vraj, nie je tupec.
Nakoniec tomu uverí
a zdá sa, skončia šťastne.
Možno jej veľkému záletníkovi napadne,
že je pre neho na tejto Zemi, to najdrahšie a najlepšie.
Ale ... ktovie?
Pochybnosti zostali.
Ale ... ktovie?
Pocity nedôvery ešte nezmizli.
