V spomienkach som sa dostala k jednej, mne predtým blízkej, rómskej rodine s piatimi deťmi. Vtedy sme im hovorili, že sú Cigáni. To ako sme ich volali nezáleží, ale dôležité je to, že to boli ľudia veľmi skromní, slušní a pracovití. Svoje deti vychovávali síce v skromných podmienkach, ale príkladne. Slušne ich obliekali, umožnili im vzdelávať sa, viedli ich k pracovitosti. Bola som spolužiačka ich jedinej dcérky a veľa a rada som k ním chodila. Cítila som sa u nich veľmi dobre.
Mala som sedem rokov, keď som prvýkrát vkročila do ich skromnej a čistej, upratanej chalúpky. V mojej malej hlavičke som porovnávala rozdiel medzi naším rodinným domom a ich skromným domom. Tak nejako som to vyjadrila aj mamičke mojej rómskej spolužiačky. Teta mi vysvetlila, že ich otec pracuje ako pomocný robotník, hoci by chcel robiť aj iné, ale keďže je Cigán, nedajú mu inú robotu. Bola som malá, ale už vtedy som sa čudovala, že veď môj otecko má rovnaké vzdelanie a robí v kancelárii a tento ujo nemôže. Nepochopila som, že prečo, a musela som vyrásť, aby som to pochopila.
Rada som sa u nich zastavila a hrala s ich deťmi. Nevadilo mi, že majú skromne zariadené, ale imponovalo mi, že boli dobrí a láskaví. Už ako malej sa mi za to dostalo opovrhnutia od niektorých ľudí z obce. Kritizovali ma, prečo sa kamarátim s Cigánmi. Niekedy aj takí, ktorí im nesiahali ani po päty, ktorí pili, bili sa a boli zlí a drzí, nehovoriac o ich oblečení. Ako malá, som sa nevedela brániť, ale mala som chápavých a dobrých rodičov, ktorí mi pomohli.
Bola som rada, že sa mi moji rómski kamaráti zdôverovali s problémami, učili sme sa spolu, mali sme rovnaké záujmy. Pokiaľ boli tieto deti malé, tak ich mamička musela byť doma a starať sa o domácnosť a o ich malé hospodárstvo (sliepky, kačice, prasa a záhradu). Otecko cez týždeň pracoval v práci a v sobotu a cez sviatky hrával v kapele na husliach. Peniaze potrebovali, aby deti mali z čoho žiť a mohli chodiť slušne oblečení.
Keď staršie deti zmaturovali, zamestnali sa, pomáhali rodičom s mladšími deťmi, s domácnosťou a hospodárstvom. Ich domček opeknieval a aj vo vnútri sa menil vzhľad, z kuchyne bez dlážky, na peknú moderne zariadenú kuchyňu, kde sa schádzali všetci členovia rodiny.
Dorástla som aj ja a vtedy som začala uvažovať nad tým, že prečo sú niektorí ľudia takí zlí a nespravodliví. Prečo týmto Rómom, a to nielen týmto, niektorí dedinčania nadávali, pokorovali ich? Poburovalo ma to. Už som nestála mlčky, keď mi niektorí začali vyčítať, že sa kamarátim s Cigánkou, že na zábave tancujem s Cigánmi a že hrám v kapele s Cigánmi.
Moji rodičia, stáli za mnou a spolu sme mnohým vysvetlili, že mnohí dedinčania, by sa mohli od tejto, ale aj od iných rómskych rodín učiť ako žiť a ako sa správať a ako vychovávať svoje deti.
Počas mnohých sviatkov, napríklad na Veľkú noc, Vianoce, prišli moji priatelia k nám, pohostili sme ich a rozprávali sme sa a zabávali sme sa. Rodičia nemali s tým žiadne problémy. Veď aj moji priatelia vždy niečo priniesli, hlavne dobrú náladu. V lete sme na dvore hrávali, ja na akordeóne, brat na saxofóne, klarinete a moji priatelia, aj rómski, spievali. Často sa k nám pripojili mnohí susedia a miesto nenávistných poznámok sa spolu zabávali a spriatelili. Boli to krásne časy.
Naše stretnutia boli zriedkavejšie, keď som začala študovať v Bratislave a najstarší z rómskych synov, inteligentný a slušný chlapec, sa oženil do Ostravy. Vzal si milé dievča, nerómku. Doteraz mám ich svadobnú fotografiu v albume. Neskôr sa do Ostravy presťahovala aj ich ostatná rodina. Keď nás navštívili, vysvetlili, že sa im tam žije lepšie, lebo vo veľkom meste sa skôr stratia a ľudia si ich tak nevšímajú a neurážajú ich a snáď sú aj ľudia vyspelejší a na iné etnikum sa pozerajú inak.
