Z médií často počúvame, že tam sa stala vražda, tam zabil syn otca, matka dieťa, tam vyskočila pani z okna, tam skočil chlap pod vlak a pod. Domáce násilie je na dennom poriadku. Týranie spôsobujú, či muži, či ženy. Deti pritom veľmi trpia. Hovoria si, že oni sa takto nikdy nebudú správať. Ale je to pravda? Nie sú takí ako ich rodičia? Vychovávame deti príkazmi alebo príkladom? Niektoré deti ubližujú zvieratkám a neskôr i svojim rovesníkom, starým ľuďom... Potom sú akí? Citliví? Ako sa z ľudí stávajú rozkrádači, násilníci a vrahovia? Ešte šťastie, že tu máme zákony. I o tom by sa dalo polemizovať, lebo vraj zákony sa dajú ohýbať podľa potreby. Môžeme sa tešiť, že väčšinu ľudí môžeme označiť za správnych.
V dnešnom hektickom živote ” musíme“, alebo chceme veľa pracovať a zarábať. Na svoje ratolesti nemáme čas. Radšej im nakúpime kopu darčekov ako náhradu za našu lásku a rozprávanie sa s nimi. Na to nemáme čas. Deti majú všetky výdobytky dnešnej doby. Nakoniec získajú aj veľa vedomostí. Keďže však sedia len pri televízore a pri počítači, stávajú sa z nich nekomunikatívni ľudia. Niektorí sa nevedia v spoločnosti správať. Čítanie kníh je pre nich nedôležité. Veď to nerobíme ani my rodičia, lebo nemáme čas. Každý rok chodíme spolu na dovolenku do zahraničia k moru alebo na lyžovačku. Tam si tiež spravíme zvlášť program pre deti a zvlášť pre rodičov. Veď sme si prišli oddýchnuť. Kontakt detí s rodičmi je malý. Väčšinou sú to príkazy a zákazy, a tam kontakt detí a rodičov končí. Peniaze sú základom života v rodine. Alebo nie, všade? Dúfajme, že nájdeme vo väčšine prípadov opak.
Nemáme čas na vlastné deti. A ony si hľadajú zlú náhradu medzi partiou kamarátov, ktorí ich niekedy odvedú na zlé cesty. Niektorí školáci fajčia, pijú a drogujú, kradnú, stávajú sa z nich anorektici a pod. Ale my nič nevidíme, lebo sme už tak vyčerpaní z práce a spoločenských akcií. Prídeme na to, až keď je neskoro a zrúti sa nám celý svet. My takí úspešní a máme takéto dieťa. Vyhovárame sa, že za to môže škola, spoločnosť,... len my nie. Hanbíme sa za takéto dieťa? Naša prestíž v spoločnosti je ohrozená. Nevieme, čo robiť. Sme bezradní. Tešíme sa, že to neplatí na všetkých.
Ako úspešní ľudia vieme i čo-to vybaviť pre naše ratolesti, lebo keď sú peniaze, všeličo sa dá kúpiť. A potom i snaha dieťaťa osamostatniť sa je ťažká, lebo rodičia vybavia všetko. V práci sú takéto deti premúdrelé, rozkazovačné a lenivé. Veď si to môžem dovoliť. Ja na to mám. Síce v kolektíve sú neobľúbení, ale akosi to nevidia alebo nechcú vidieť. Už je v nich tá nadradenosť. Sú frajeri. Často obklopení obdivovateľmi, ktorým sa sem-tam niečo ujde, keď sa vedia dobre podlizovať.
Premýšľa, že ani v tomto prípade, to nemôžeme zovšeobecňovať.
Naháňame sa, aby sme vždy boli prví, najobdivovanejší, či už v spoločnosti alebo v práci. Chceme byť aspoň naoko najbohatší, či už majetkom alebo zážitkami alebo skúsenosťami. Radi sa chválime so všetkým čo máme, ale nie otvorene, ale tak akosi decentne. Musíme byť za každých okolností “in” Aj keď niekedy tie kúsky, ktoré vlastníme, sú len kopou nepotrebností. Práve je to však v móde a musíme to mať aj my. Nakupovať musíme chodiť len do vybraných obchodov, s drahým a značkovým tovarom alebo dokonca do Rakúska. Tiež je to vec prestíže. Ani v tomto prípade nie každý chce hrať prím. Niektorí ľudia sa neradi zviditeľňujú za žiadnych okolností.
Je pravda, že pracujeme “od vidíš do nevidíš”. Máme aj nejaké tie povinnosti doma. Máme v sebe napätie, či sme niečo nezabudli a všetko zariadili. A potom spánok neprichádza. Celý deň sa naháňame a nemáme čas jesť, len si vypijem kávu alebo nejakú farebnú malinovku a zobnem si z nejakej lupáčky, majonézového šalátu, nedajbože cukríkov, napolitánok a pod. Nervozita a depresia na pracovisku a doma, keď si nakladáme na naše plecia viac ako unesieme. To sú všetko príznaky nezdravého spôsobu života. Výsledkom toho je pomaly rúcajúci sa zdravotný stav.
Nájdu sa medzi nami aj pohodári, ktorých len tak hocičo nevykoľají? Isto nájdu. V tomto prípade je zdravotný stav väčšinou dobrý. Závisí to aj od stravovacích návykov a genetických dispozícii.
Už keď sme riadne vykoľajení, začíname byť protivní, drzí až zákerní. Uchyľujeme sa k ohováraniu i tých najlepších ľudí, ktorí nám pomohli. Sme závistliví. Hoci niekedy nemáme ani veľmi čo závidieť. Veď máme všetko, čo potrebujeme k životu. Niekedy i viac. Svoje nedostatky ospravedlňujeme, tým že sa vyhovárame na iných (politikov, susedov, média, tlač,....). Správame sa ako my chceme. Skôr pudovo a nie ako by sme sa mali správať. Uvedené príznaky nemusia byť len z nervozity a z rúcajúceho sa zdravia. Môžeme to mať aj vrodené alebo získané výchovou. Na druhej strane sú aj takí ľudia, ktorí sú v pohode a na oko vyzerajú tak za každých okolnosti.
Najhoršie je, že k nenásytnosti prichádza dnes aj medzi najbližšími, pri rozdelení si dedičstva po zomrelých príbuzných. Pritom ten majetok, o ktorý sa sporíme, sme nemali ani doteraz a ani sme sa naň nenarobili. Mali by sme byť vďační, že aspoň niečo dostaneme. Ale my nie, treba vysúdiť čo najväčší kus, z toho sústa. Po súde už tá veľká, súdržná rodina neexistuje. Poznáme i opačné prípady? Rodina sa vie v pohode dohodnúť? Rodina existuje ďalej? Istotne, áno.
Vidíme predchádzajúce skutočnosti v našej spoločnosti všade? Asi nie. Určite nie. Preto uvažujme o tom, či sú ľudia len zlí alebo len dobrí? Nie, v každom z nás sú aj pozitíva, aj negatíva. Sme nenásytní a nikdy nemáme dosť? Vieme sa podeliť aj s inými? Závidíme? Vieme uznať, že aj iný môže byť rovnako dobrý, ak nie lepší ako ja? Viem povzbudiť trápiaceho sa a pomôcť mu? To všetko závisí od toho ako sme boli vychovávaní, v akej spoločnosti sme sa pohybovali a akú povahu máme. Niekedy si myslím, že i ten najlepší človek môže ublížiť, hoci nechtiac. Nájdu sa i takí, ktorí sa po ťažkom živote a skúsenostiach veľmi zmenia. Nájdeme niekoho bez chýb v našej spoločnosti? Asi nie. A keď niekedy hovoríme o vzore, tak len preto, že tie klady prevyšujú zápory. Alebo sa niekto so silnejšou osobnosťou alebo väčšou možnosťou rozhodol niekoho vyzdvihnúť na nejaký piedestál. Verme, že nezištne, lebo v tejto dobe sa za všetko platí.
Život ho naučil nekritizovať ľudí, keď niečo urobia, čo sa mu nepáči. Viackrát sa popálil, a to isté, čo kritizoval, urobil i on. Vyšlo mu z toho poučenie: Nekritizuj, pokiaľ to ty nezažiješ!” Ale keďže si hovoríme demokratická spoločnosť, nemali by sme nútiť ľudí robiť len to, čo chceme my. Avšak v rámci demokracie môžeš upozorniť na nesprávne konanie. Ak som správny človek mal by som si vypočuť i výhrady. Veď si hovoríme slobodná krajina, kde každý môže žiť a hovoriť slobodne. Mohli by sme polemizovať aj ďalej o demokracii, anarchii, slobode ... Ale koľkých toto zaujíma? Alebo predsa? Verím, že sú aj takí.
A ozaj, čo poviete? Je tento uvažujúci človek normálny alebo ozaj patrí do minulého storočia? Podľa mojej skúseností s ním, z práce a náhodných stretnutí, istotne nie. Je to šikovný, citlivý, premýšľajúci, zodpovedný muž, ktorý sa správa tak, ako chce, aby sa správali ostatní k nemu. Iba si všíma všetko okolo nás a premýšľa o tom. Možno, ho v tom podnecuje jeho práca s ľuďmi a aj stretnutia s problémovými ľuďmi. Život v našej spoločnosti mu nie je ľahostajný.
