Žijeme v hektickej dobe a možno rodičia nemajú na deti toľko času. Možno, že musia byť v práci od vidíš do nevidíš, aby nestratili prácu. Alebo sú vorkoholici? Alebo sú, pre niektorých z nich, peniaze dôležitejšie ako ich deti? Tu na sídlisku vidím, že mnohé školopovinné deti sú odkázané samé na seba. Vychováva ich ulica. Začína sa to vytváraním si partií, potom len tak zo zábavy týrajú zvieratká, neskôr už z “hrdinstva” kamarátov a nakoniec dochádza aj k inej trestnej činnosti. Hlavne v období puberty, skĺznu mnohí mladí na zlú cestu. Kamaráti a ich názory sú pre nich najdôležitejšie. Tí silnejší sa stávajú vodcami skupín a sú radi stredobodom pozornosti ostatných.
Niektoré deti už od mlada konzumujú alkohol a bohužiaľ, niekedy aj za asistencie rodičov. Neskôr sa dostanú k drogám. Čím ďalej, tým viac sa stávajú závislými. Pritom si poškodzujú vlastné zdravie. Rodičia nie sú pre nich žiadna autorita. Radšej poslúchnu kamarátov. Svojich “starých” radi ignorujú a konajú proti ich príkazom. Vracajú im deti ich zanedbávanie a ich nevšímavosť? Nemali sa viac s deťmi rozprávať, pokiaľ ich ešte počúvali? Pred pár dňami som sa stala svedkom jedného príbehu, v ktorom hlavným aktérom bol podgurážený, chorý, drzý a nevďačný mladý chlapec.
Prichádzala som k našej bytovke. Tesne pred vchodovými dverami ležal mládenec asi 14-16 ročný a možno aj mladší . Okolo neho stáli bezradne chlapci. Spýtala som sa: “Chlapci, čo sa mu stalo?” Jeden, po rozpačitej odmlke, povedal, že má cukrovku. “No, dobre, ale čo sa mu stalo, odpadol alebo čo?“ opýtala som sa. Vtedy, chlapec, ktorý ležal na zemi, otvoril oči a povedal: “Odpadol som.” Oznámila som: “Zavolám sanitku.” Ležiaci zaprotestoval: “Nie, nevolajte záchranku. Mne to prejde.”
Jeho priateľ dodal: “Radšej by som zavolal jeho mamu.“ Súhlasila som. Veď mama si pozná najlepšie svoje dieťa. “Kto má jej číslo telefónu?” opýtala som sa. Jeho priateľ sa načiahol a podával mi Milanov mobil. Tak sa volal chorý chlapec. Vzala som mobil a zavolala som Milanovu mamu. Vysvetlila som jej, čo sa stalo a nadiktovala som jej našu adresu. Zastonala a povedala, že okamžite ide. Vraj, jej to trošku potrvá, lebo bývajú až na druhom konci mesta a príde na bicykli. Potom som poprosila dolnú susedu o pohár studenej vody a podala som ju Milanovi. A ďalej som nerozhodne nad ním stála a čakala som na jeho mamu.
Vtedy vystúpili z auta dve dievčatá a jedna z nich mi pošepla: “Teta, je opitý.” Začudovala som sa a hneď som sa opýtala ležiaceho chlapca: “Pil si alkohol?” Odpovedal, že pil. ” Nemal si? Si taký mladý a chorý.” “Jasné!” odpovedal. Nato si hneď posťažoval, že mu je zle. Jeho kamarát odporučil, aby sme mu dali kocku cukru. Vzala som nákup do rúk a pomaly som vystupovala po schodoch na tretie poschodie, lebo výťah nemáme. Keď som sa vrátila s cukrom, chlapec od susedov mu už podával kocku cukru. Tak som mu dala aj ja, nech si ho schová na horšie časy. Po chvíli sa Milan posadil a povedal, že mu je lepšie. Vydýchla som si.
Čím bolo Milanovi lepšie, tým bol drzejší a arogantnejší. Posadil sa, ironicky sa pousmial a niečo pošepol vedľa stojacemu chlapcovi. Ten postúpil k dverám a zodvihol zo zeme cigarety a podal ich aj so zapaľovačom Milanovi. Zapálil si. Prekvapene som reagovala: “To môžeš?” “Jasnačka!” odpovedal ironicky a hodil na moju stranu rukou. Naznačil mi a dosť nevhodne, že mu mám dať pokoj. Vraj mu je už dobre, tak čo tam zacláňam. Už ma nepotrebuje. Nevstal, ale zostal sedieť na zemi.
Priznám sa, prekvapil ma. Nečakala som takéto drzé jednanie. Odišla som domov. Nedalo mi to a predsa som sa sem-tam pozrela von z okna. Stále som sa bála, že si môže takýmto nerozumným konaním privodiť niečo zlé. Ale Milanovi už nič nebolo. Sedel a fajčil jednu cigaretu za druhou. Vyzeralo to tak, akoby chlapcom prikazoval a oni ho poslúchali. Zdalo sa, že bol rád stredobodom pozornosti.
Zrazu som začula vonku dosť hlasnú vravu. Pozrela som sa, a to celkom sympatická pani, asi mama, dohovárala Milanovi. Ale tento sa správal k nej drzo a trval na svojom. Vraj sa nepostaví, pokiaľ nezoženie auto, alebo taxík. Mama na neho kričala a pýtala sa ho, načo prišiel až sem na sídlisko. Milan ju ignoroval. Mama sa rozčúlila a skríkla: “Milan nerozčuľuj ma, lebo dostanem infarkt. Vieš, že som chorá. Potom už ozaj neviem, čo bude s tebou? Keď mňa nebude, stane sa z teba bezdomovec.” Ďalej dodala: “Povedz mi, načo si zase chľastal, keď vieš, že si chorý?“ Medzitým jej zazvonil mobil a ona niekomu opísala situáciu a stav Milana. Tvrdila, že je zase opitý.
Pochopila som, že Milan už predtým stál a celkom dobre išiel popri bicykli. Preto ho mama a aj kamarát nahovárali, aby sa znova postavil a pomaly išiel domov popri bicykli. Zatvrdil sa a nie a nie vstať. Mama už bola nad mieru rozčúlená z Milanovho správania, vzala bicykel a povedala: “Milan, už dosť! Nie som ochotná sa s tebou tu handrkovať! Odchádzam a je mi jedno ako sa dostaneš domov. Ty si na vine, že ti bolo zle, lebo si pil.” Odišla. Potom som zatvorila okno. Keď som za pár minút vyzrela von, už pred vchodom nikto nebol. Ráno mi známa porozprávala, že včera videla chlapcov, jedného potácajúceho sa a jednu ženu ísť smerom k mestu. Pomyslela som si, že mama predsa bez syna neodišla. Vraj, kričali po sebe. Zrazu, potácajúci sa vyskočil na bicykel a potácal sa aj na bicykli po ceste, smerom k mestu. Žena a chlapci za ním vykrikovali.
Bolo mi z toho zážitku smutno. Rozmýšľala som ako to bolo, keď boli moje a deti našich susedov, malé. Isto, boli aj problémy. S deťmi sme však veľa rozprávali o všetkom, čo sa týkalo života. Napríklad o tom aké sú drogy a aj alkohol, škodlivé. Bolo mi ľúto matky chlapca. Pekný, mladý chlapec, podľa jeho kamaráta, veľmi nadaný na jazyky, chorý a dal sa na alkohol. Čo bude z neho? Kto v tomto prípade zlyhal. Kde bola chyba? Zrejme nebolo toho, kto by podchytil jeho záujmy. Rodičia nie sú pre neho autoritou a veľmi si ich neváži. Má radšej svojich kamarátov, ktorí mu ochotne posluhujú a hlavne ho obdivujú. Chce byť za každú cenu stredom ich záujmu. Sám sa dobrovoľne ničí. Takto, ani si neuvedomujúc, že smutne, začal prvý deň svojích prázdnin.
