Je to čiperná stará pani, ktorá si každý deň chodí pre obedy, zo sídliska do mesta. Vôbec nevyzerá na svojich 85 rokov, ale zdanie niekedy klame. Ráno vstane, pomaly príde na autobusovú zastávku mestskej dopravy a postaví sa do radu. Ruky má plné, lebo v jednej nesie kabelku a v druhej obedár na obed. Medzitým ako čaká, tak sa porozpráva s ostatnými čakajúcimi a čas jej rýchlejšie ubieha. Je slušná a rozvážna. Navonok vyzerá sebavedomo, ale v prítomnosti mladších ľudí je plachá.
Konečne prišiel autobus a zastavil presne pri dotyčnej tete, ktorá bola toho rána v poradí prvá. Pomaličky vystúpila po schodíkoch do autobusu a vo vrecku hľadala pripravenú kartičku na mestskú dopravu. Za ňou sa tlačili ďalší ľudia. V tom sa vodič autobusu z ničoho nič na tetu rozkričal: “ Čo ste taká lemravá? Neviete si veci pripraviť dopredu? Za vami čaká kopa ľudí. Čo by bolo, keby sa takto správal každý? Ponáhľame sa. Mám sklz a musím ho dobehnúť.“ Každý videl, že je značne podráždený a že to s tetou nemá vôbec nič spoločné. Jednoducho sa potreboval vyventilovať a teta mu dobre padla do rany. Teta mu nesmelo podala kartičku a vodič ňou nervózne, až jedovito, prešiel po prístroji. Na tete bolo vidieť, že má strach a tíško mu vysvetľovala: “Mala som kartu pripravenú vo vrecku. Po schodoch sa mi už ťažšie ide... . “ Ale vodič ju ani nepočúval a stále si niečo frfotal.
Mladšia pani, ktorá išla za tetou to všetko videla a nahnevala sa. Poznala starú pani dobre. Osopila sa na vodiča autobusu: “ Prepáčte, ako sa to správate voči starkej? Ste mladý a ona má 85 rokov. Práve si ide pre obed do mesta a sama. Nepotrebuje obsluhu. V tomto veku už aj to je dosť, že príde k autobusu s tými taškami. Neviete, že sa jej ide ťažko hore schodíkmi? Som zvedavá, že ako budete chodiť vy, keď budete mať toľko rokov?” Bolo vidieť, že pani zaskočila vodiča, a ten si len niečo jachtal: “ Ja som nevedel, že ona má toľko rokov. ...” Pani však neprestala a vyčítala vodičovi: “Vy neviete ako sa máte správať? A to nielen k starej pani, ale ani k mladšej sa to nepatrí, takto sa správať!”
Bolo vidieť, že vodič sa akoby prebral zo svojho amoku a hanbí sa za svoje správanie. Očami hľadal tetu, ktorá si už sadla na sedadlo, v strede autobusu. Ospravedlňoval sa a vysvetľoval, že mal ráno nejakú nepríjemnosť, a tak bol nervózny. Pani mu ešte nedala pokoj: “ Niekto silnejší vás ráno nahneval a vy si tu vybíjate zlosť na starej pani. To je teda smutné. Na mladého si netrúfnete, lebo taký mladý svalovec, by vám aj jednu uštedril.” Mladá pani potom zaplatila za lístok a postúpila dozadu a sadla si vedľa tety. Nežne ju pohladila po pleciach. Vodič jej ešte stále niečo vysvetľoval a mumlal. Čudoval sa, že starká má až toľko rokov.
Mladá pani na neho už nereagovala, lebo si pomyslela, že ten sklz, ktorý autobus má,bude ešte väčší, keď mu bude ďalej hubovať. V duchu sa usmievala, že ako ho poučila. Potom sa zamyslela, že jej, ráznej a energickej neodvrával a nefrflal, ale na takú milú starkú si trúfol. Je to smutné, že vo svojom hneve sa radšej, aj keď možno len podvedome, vrhne na slabšieho ako na silnejšieho. V mnohých prípadoch je to tak aj na našich uliciach, keď mladíci napadnú slabšieho a nie silného muža.
