V rodine sa nám prihodilo nešťastie. Náš malý štvorročný vnúčik spadol z hojdačky a vzali ho na pozorovanie do nemocnice. Doma mali rodičia ešte malé dvojmesačné bábo. Mali toho dosť, a tak sa snažila pomáhať aj ostatná rodina, hlavne starí rodičia. Po prepustení z nemocnice, vnúčik ešte nemohol ísť do škôlky, preto sme sa dohodli, že prídeme pomôcť. Sľúbili sme dcére, že všetko potrebné jej nakúpime a pomôžeme aj s deťmi.
Prišli sme pred bytovku našich detí a nevedeli sme, kde zaparkovať. Parkoviská pred domom boli plné. Bolo voľné len jedno miesto za smetnými košmi. Nad všetkými označenými miestami viseli tabuľky s ŠPZ - kami, len jedno miesto nebolo ohraničené bielym a tabuľka tam chýbala, resp. bola umiestnená nad smetnými košmi, čo sme si nevšimli. Zaparkovali sme na jediné voľné miesto a ponáhľali sme sa k deťom.
Odovzdali sme dcérke nákup, porozprávali sa a pomohli sme jej s deťmi. Asi po troch až štyroch hodinách sme sa vychystali na odchod domov. Vtedy už vnúčatá išli spať a dcérka si mohla vydýchnuť.
Nasadli sme do auta, ale začuli sme od vedľajšieho činžiaku volať: “Ujo, ujo, počkajte!” Manžel vystúpil a čakal na mládenca. Tento však začal hneď zostra: “Vy neviete, že toto miesto nie je pre vás? Jedna pani, chúďa, nemala, kde parkovať, lebo ste sa jej obsadili miesto.” Manžel oponoval, že nás to mrzí, ale že sme si nevšimli, že by bolo to miesto pri smetných košoch označené. Mladík hromžil a používal hrubé slová. Manžel chcel obmäkčiť mladého a snažil sa aj o humor. Nešlo to, a tak mu povedal, že by mal byť tolerantnejší. Upozornil ho, že naokolo je už veľa voľných parkovísk. Mladík však stále do manžela vŕtal, a tak sa ho spýtal, že kde je tá pani a či je on jej rodina? To mladíka rozčertilo a začal ziapať: “Ja vám nemám čo vysvetľovať. Asi neviete dobre po slovensky? Vy neviete ani čítať po slovensky, lebo nad košmi je tabuľka s jej číslom. Najskôr sa naučte po slovensky a potom choďte do Bratislavy....”
Čudovali sme sa jeho divnému monológu. Manžel to chcel už ukončiť, a tak sa mu ospravedlnil, že veru sme si to číslo nevšimli, lebo nebolo nad parkovacím miestom, ale nad smetnými košmi. Mládenec znova opakoval: “Asi vás treba naučiť po slovensky, lebo ja po maďarsky neviem ... .”
Vtedy nám to došlo, že naše auto má ŠPZ DS. Mládencovi ani tak nešlo o obsadené miesto, keďže to nebolo jeho miesto, ale zrejme podľa značky vydedukoval, že sme asi Maďari. Asi si myslel, že v okrese DS žijú len Maďari, a tým treba hneď vynadať, lebo nevedia po slovensky. Boli sme z jeho chovania znechutení. Mládenec sa zmýlil, ale nič sme mu nevysvetľovali, lebo v tomto momente bolo jedno, že čo sme.
Naštartovali sme a odišli. Došli sme k automatickej bráne na diaľkové ovládanie a manžel chcel vyťukať kód na otvorenie brány. Zrazu sa brána máličko pohla a zastala. Náš drzí mladík blokoval ovládačom otvorenie brány. Medzitým sa oproti, za bránou vytvorila kolóna áut, lebo nikto si nevedel bránu otvoriť. Mládenec sa vyškieral akoby bol opitý alebo nadrogovaný. Nepovolil, ani na dohováranie obyvateľov bytoviek, vracajúcich sa domov. Manžel navrhol vodičom oproti, že najlepšie bude, keď si sadnú do áut a počkajú a nebudú si všímať konanie mládenca. Isto ho to omrzí.
O chvíľu došiel mladík za manželom, aby išiel s ním. Oproti v jednom aute sedela pani, ktorej sme predtým obsadili parkovisko. Mladá pani vyšla z auta a zisťovala čo sa robí. Mladík jej povedal o našom parkovaní na jej mieste a môj manžel sa jej hneď ospravedlnil. Vysvetlil jej u koho sme boli a že ten cirkus tu, je kvôli nám, lebo sme stáli na jej mieste. Pani pozrela na oboch, potom nechápavo pokrútila hlavou smerom k mladíkovi a potom povedala: “Veď sa nič nestalo. Ja som aj tak nebola doma. To je v poriadku.”
Medzitým došiel pripitý manžel dotyčnej pani a chcel dať môjmu manželovi “na tlamu”, lebo sa mu zdalo, že nechce otvoriť bránu. Mladá žena rýchlo zasiahla a pripitého partnera odviedla do auta. Mládenec ešte chvíľu cvičil s bránou a s trpezlivosťou vodičov, ale o chvíľu ho to omrzelo a bránu otvoril. Autá sa pohli, každé svojím smerom.
Mrzelo ma to. Išli sme k deťom s úmyslom aspoň trošku im pomôcť, aj keď bývame od nich pár desiatok kilometrov. Ani vo sne by nás nenapadlo, že stretneme konfliktného mladíka, ktorý sa bude starať do vecí, do ktorých ho nič nebolo. Okrem toho si na nás vybíjal zlosť preto, lebo máme na aute ŠPZ DS. Mrzelo nás, že sme sa omylom postavili na cudzie parkovisko. Majiteľka však, proti tomu nič nenamietala. Všetko vzniklo len preto, lebo mladík sa potreboval vybúriť a zámienkou mu bola národnosť, ktorú si omylom určil na základe našej ŠPZ.
Na druhý deň som informovala deti o našom konflikte u nich. Uspokojovali ma, že veď sa nič nestalo a vysvetlili mi, že kde máme nabudúce parkovať. Zasmiali sa, že ešte sme aj tak dobre obišli, lebo týždeň predtým tam nejakým starkým niekto prepichol gumy na všetkých kolesách.
A náš drzí mladík, je to vraj, konfliktný typ a už sú naňho podané viaceré trestné oznámenia od obyvateľov bytovky.
Bola som smutná z arogancie mladého muža, nehovoriac o jeho posudzovaní ľudí, podľa toho kto sú. Na druhej strane, tento smutný spor vyvážil dobrý pocit z nášho pobytu v rodine našich detí a vnúčat, ktoré máme veľmi radi.
