Trošku ma k napísaniu článku podnietili aj tieto dievčatá - sestričky Anita a Erika, ktoré si posťažovali, pod vplyvom médií, že ich mnohí kritizujú a pritom oni nie sú všetky rovnaké a väčšina z nich sú svedomité.
Tento článok sa zrodil až po skončení mojich vyšetrení na reumatológii a po zistení názorov pacientov, s ktorými som denne komunikovala.
So sestričkou Anitou som sa stretávala denne dva týždne a urobila na mňa dobrý dojem. Je to ten typ človeka, z ktorého vyžaruje pokoj a láskavosť. Je si vedomá, že pracuje s chorými ľuďmi, ktorým treba pomáhať. Je pravou rukou svojej zamestnávateľky, reumatologičky. Presne vie, čo kedy robiť a čo kedy pani doktorka potrebuje. V ambulancii robí všetky práce, od prvého kontaktu s pacientmi, po prípravu dokumentácie pacientov pre lekárku, pomáha pri vyšetrení pacientov, dáva injekcie, berie krv a iné práce, o ktorých my pacienti ani nevieme. Rady a pomoc poskytuje pacientom aj telefónom, ktorý v ich ambulancii neustále vyzváňa.
Práce je v ambulancii dosť, vzhľadom na veľký počet pacientov, ktorí prejdú jej dverami, na vyšetrenie. Sú aj takí, ktorí prídu len na injekcie, na odber krvi, objednať sa a opýtať sa na nejaké informácie. Sestrička si však nikdy nesťažuje, vždy je k pacientom milá, pozorná, pomáha pacientom a keď je treba, nájde riešenie. Pacienti v čakárni, s ktorými som rozprávala si sestričku veľmi chválili.
Táto reumatológia s dvomi ambulanciami je v okrese jediná. V ten deň som bola v ich plnej čakárni prvýkrát a nevedela som, čo ma tam čaká. Bola som dosť bezradná. Milá sestrička Anita mi všetko ochotne vysvetlila. Najskôr mi napísala na žiadanku termín, vyšetrenia, a k tomu pripísala aj ich číslo telefónu. Pripomenula mi, že si mám doniesť aj posledné doklady od ostatných lekárov, ku ktorým chodím.
V prvý deň, počas môjho vyšetrenia, mi pomáhala pri obliekaní a vyzliekaní, nakoľko som to len ťažko zvládala. Potom mi poradila, kde si mám vybrať injekcie, ktoré mi hneď pichla. Pred podaním injekcie mi vysvetlila, že denne dostanem dve injekcie a na ktoré miesta tela a že mi ich musí pichať každú zvlášť a ich účinok trvá dvadsaťštyri hodín. Spolu sme vybrali najvhodnejší čas, kedy budem chodiť na injekcie, aby som vzhľadom na môj zdravotný stav, čo najmenej čakala.
Pri každodennom stretnutí sa zaujímala o môj zdravotný stav, či mám bolesti a ako sa cítim. Keď som mala veľké bolesti alebo iné problémy, tak hneď ma odporučila k pani doktorke. Ochotne mi zosúladila čas na podávanie injekcii s časom, ktorý som mala na procedúry na rehabilitácii.
Obyčajne sa na dvere ordinácie nemôže klopať, lebo sestrička si pacientov volá sama. Sestrička mi navrhla, že keď prídem tak mám zaklopať a ona mi hneď pichne injekcie. Potom som sa vracala späť do nemocnice, na rehabilitáciu, ktorá bola na druhom konci ulice. Tam som už brala procedúry od skorého rána.
Po polovičke vpichnutých injekcii mi sestrička zvestovala, že mám zadnú časť tela modrú. Veď som dostala už desať injekcii. Poradila mi, aby som si to natierala Heparoidom. Po pár natretiach mi ozaj tie modriny zmizli.
V jedno ráno som automaticky prišla na injekciu. Vyzliekla som sa a čakala som a sestrička na mňa pozerala. Keď nič odo mňa nedostala, tak sa ma spýtala: “ Prosím vás, nedoniesli ste si druhú dávku injekcii? To som nedoniesla, lebo moja skleróza fungovala perfektne. Tak nejako som jej aj odpovedala. Usmiala sa a išla problém vyriešiť. Medzitým sa do ambulancie otvorili dvere a z vedľajšej ordinácie vošla sestrička Erika, ktorá si vypočula, čo sa mi stalo. Ponúkla, že mi požičia injekcie, ktoré má pre inú pacientku, pripravené na druhý deň ráno. Sľúbila som jej, že do druhého dňa jej injekcie pošlem. Veľmi mi pomohla, lebo pri mojej “mobilite”, by som sa asi ťažko dostala domov, na druhý koniec mesta a musela by som sa vrátiť k ním a potom ísť na ostatné procedúry do nemocnice. To bolo nemožné.
Od vtedy som si vždy všímala aj dianie okolo druhej reumatologickej ambulancie, kde pôsobila Erika. Bola takmer taká perfektná a milá ako Anita a aj jej pacienti si ju tiež chválili. Pomáhala im tak ako pomáhala Anita svojím pacientom. Jej práca sa v podstate zhoduje s prácou sestričky Anity. Veď pracovali u jedného zamestnávateľa. Vždy, keď ma stretla, tak ma pozdravila a spýtala sa ako sa mám.
Koncom týždňa som dostala posledné dve injekcie a so sestričkou Anitou sme sa rozlúčili. Predtým mi nezabudla pripomenúť, kedy mám prísť na najbližšiu kontrolu k reumatologičke a poradila mi, kedy mám prísť, aby tam nečakalo veľa ľudí. Vtedy už vedela veľa o mojich zdravotných neduhoch a vedela, že aj čakanie mi spôsobí niekedy problém. Počas tých pár dni som si Anitku obľúbila, tak ako aj pacienti, s ktorými som rozprávala.
Možno si niektorí povedia, že čo je na tom, veď to je ich práca a povinnosť. Všetci, ktorí, viackrát navštevujú nemocnice a takéto ambulancie vedia, že nie všade sa stretávame s takými milými a ochotnými sestričkami. Sú ambulancie, kde nás prijímajú mrzuto, vážne a možno niekedy aj drzo. Jednoducho nám dajú poznať, že ich otravujeme. Na pacientov to istotne zle vplýva a dojem z práce celej ambulancie je zlý. Hoci, niekedy chápem aj zdravotnícky personál, keď je nervózny. Veď práca s ľuďmi je náročná a ani niektorí pacienti nie sú vždy anjeli. Isto by si mnohí želali vo svojich ambulanciách také Anitky a Eriky.
