Pracovali sme spolu viac ako rok v jednej chránenej dielni, ktorá podľa nášho zakladateľa mala mať úspešnú budúcnosť. Nebolo to tak a viac ako po roku nás náš zamestnávateľ prepustil pre zrušenie firmy. Bola to pre nás katastrofa, a o to väčšia, že sme nedostali vyplatené mzdy za štyri mesiace a odvody za päť mesiacov, atď. Sľubná budúcnosť dvadsiatych invalidov sa akoby zastavila a nastali problémy, a to nielen existenčné. O problémoch firmy budem písať niekedy inokedy, ale teraz chcem poukázať čiastočne na osud našej kolegyne Alicky. K jej doterajším existenčným, zdravotným problémom sa pridružili aj ďalšie, ktoré poznačili jej život.
Nikto si nevie predstaviť ako často musela Alicka prekonať samu seba, aby mohla pracovať a priniesť sebe a synovi zárobok. Všetko čo mala si zarobila vlastnými rukami a hlavou. Cez deň pracovala a v noci bola napojená na dýchací prístroj, aby prežila. V kolektíve bola šťastná a obľúbená. Na jej psychické zdravie veľmi dobre vplýval pobyt v práci a istotne to vplývalo aj na jej celkový zdravotný stav.
Alicka žije so synom, tínedžerom. Je šťastná, že ho má, hoci prišiel na svet veľmi ťažko a pod dlhodobým dohľadom lekárov, vzhľadom na jej zdravotný stav. Lekári jej neodporúčali mať dieťa. Napriek všetkým ťažkostiam porodila a je rada, že ho má a robí jej radosť. Prekonali veľa úskalí a žili veľmi skromne. V tomto roku úspešne skončil učňovskú školu a keďže mu učenie ide, chystá sa aj ďalej. Na margo toho Alicka hovorí, že sa nesnaží zbytočne a že život jej prináša akúsi satisfakciu vo forme snaživého a dobrého syna.
Práve v období, keď si Alicka našla v neďalekej firme brigádu a jej syn úspešne robil skúšky, do jej bytu sa už po druhýkrát vlámali nejakí darebáci. A to ešte netušila, že nebola jediná, ktorú v schodišti v ten deň vykradli. Takú istú neželanú návštevu mal aj jej sused na treťom poschodí. Podrobnosti o tejto lúpeži Alicka nevie.
Cez obed chodí Alicka domov, a tak išla aj v tento deň. Chcela strčiť kľúč do dverí a akosi tam nešiel. Hneď jej to došlo. Boli tu nevítaní hostia. Mala už skúsenosť. Prvýkrát ju vykradli asi pred rokom, keď pracovala s nami.
Zavolala na políciu. Policajti tam o chvíľu boli. So zámkom si nevedeli poradiť, a tak rozhodli, že tu nejde o lúpež, ale že má Alicka pokazený zámok. Presvedčili ju nech zavolá radšej zámočníka a odišli. Tak aj urobila.
Zámočník dvere otvoril a hádajte, čo Alicka vo svojom malom byte uvidela? Hotovú spúšť. Nemala veľa nábytku a vecí, ale takmer všetko bolo pootvárané, šuplíky a posteľ poprevracané. Hneď si všimla, že jej chýba notebook, zlatá retiazka, prsteň, atď., darčeky od súrodencov, rodičov a priateľov. V synovej, malej izbičke to vyzeralo podobne. Zistila, že mu ukradli malé úspory. Slzy ju zaliali a celá sa klepala. Musela sa však vzchopiť a premýšľať. Pritom si uvedomila, že ako dobre, že nebol syn v čase lúpeže doma, lebo by istotne ešte spal v posteli. Nechcela si ani domyslieť, čo by sa mohlo stať.
Zavolala znova policajtov a všetko im poukazovala a vysvetlila, že čo jej a synovi tí darebáci, vzali. Policajti sa akosi okúňali a Alicke vysvetľovali: “Pani Kováčová, viete, tých zlodejov aj tak nemáme šancu odhaliť a je zbytočné, aby ste podávali trestné oznámenie. Nie je to taká hodnota a tie veci vám aj tak nevrátia.” Alicka, ani nerozmýšľala a súhlasila a trestné oznámenie nepodala.
Po prepustení zo zamestnania a po nesplnených sľuboch, ktoré sme dostali, je to pre nás invalidov ťažké. Preto sme sa akosi zomkli a pomáhame si navzájom, aby sme prekonali samotu a beznádej. Tak aj v tomto prípade, sa Alicka obrátila na nás a informovala nás, čo sa jej prihodilo. Boli sme ochotní jej v hocičom pomôcť. Vysvetlila som jej, že zle urobila, že nepodala trestné oznámenie. Tým zakrývame podlé činy našich spoluobčanov a nenútime policajtov pracovať.
Čudovala som sa konaniu našich policajtov. Pre nich ako sa vyjadrili, tá ukradnutá hodnota nie je veľká. Pre usilovnú a invalidnú Alicku, ktorá má malý invalid a sem-tam si k tomu nájde prácu, brigádu a ešte slabo platenú, to má veľkú hodnotu. U nej takúto vlámačku riešili a nevyriešili už druhýkrát. Zlodeji si tam chodia ako na výlet. Nie je to hrozné, že človek nevie, čo ho prekvapí doma? A to je jedno či je invalid alebo nie.
Ako sa stavajú policajti k svojím povinnostiam? Takýmto presviedčaním ľudí, akoby dopredu hovorili, že aj tak nič nevyriešime, tak načo trestné oznámenie. Okrem toho, tu hrá svoju rolu alibizmus. Do štatistiky vyriešených prípadov a hlásení, by museli zapísať, že jedna vlámačka nie je objasnená. To by im isto kazilo priemer.
Zo skúsenosti viem, že to nie je jediná vlámačka neobjasnená. Dvakrát nám vykradli pivnicu a naším dvom známym chatu, a to bol iný lup ako u Alicky. Neviem, či to je nejaká móda na polícii, ale našich mužov tiež presviedčali, že netreba podať trestné oznámenie,... Naši chlapi sa nedali policajtmi presvedčiť a podali trestné oznámenie.
