Ležala som v nemocnici a lekárka ma poslala na vyšetrenie. Vzhľadom na môj stav, mi zdôraznila, že mám ísť pomaly. Nestalo sa tak a ja som sa rozbehla ako o závod. Pani doktorka ma vrátila a zdôraznila: “Ja som povedala, že pomaly!” Spomalila som... a tak sa snažím doteraz. Často stretávam v meste priateľov a kolegov, ktorí mi len zakývajú a v behu zakričia: “Prepáč, veľmi sa ponáhľam.” alebo “Prepáč, mám veľa práce.” Odkedy som doma, tak sa mi to zdá akési čudné. Keď sa zamyslím, aj ja som bola presne taká istá, uponáhľaná a nič som nestíhala. Alebo som chcela stíhať stále viac a viac? Kto vie? Tak podobne sa správajú aj naše deti. Na nič nemajú čas a sú veľmi vyťažené. Slovné spojenie “nemám čas” alebo “mám veľa práce” je dnes moderné...
Je to o nedostatku času? Alebo si nevieme čas zadeliť a nevieme si určiť priority? Alebo sme nenásytní a chceme mať všetko a hneď? Položme si ruku na srdce a zamyslime sa nad tým. Uvedomujeme si, že nám ide o zdravie a život? Možno, mnohí prídu na to až vtedy, keď sú už veľmi ohrození. Sme závislí aj na pár minútach. Kvôli náhleniu sa stávajú vážne autohavárie. Na druhej strane prídeme domov, a ten náš drahocenný čas doslova premrháme pri počítači, pri televízii alebo pri telefóne,...
Zisťujeme, že nestíhame všetko a že nám zostalo veľa restov. Večer sme unavení a hneď zaspíme. V noci sa budíme z ťažkých snov a riešime mnohé problémy doma a v práci... svoje účty, kariéru,...
S partnermi sa stretávame len večer, pred spaním a na nejakú lásku nemáme čas. Svoje vyznania riešime cez SMS alebo e-maily. Že sa niekde stala chyba si uvedomíme až vtedy, keď sa vzťah začne rúcať, alebo máme rodinné alebo iné problémy.
Nestíhame vnímať našu krásnu prírodu, nezaujímame sa o naše pamätihodnosti, kultúru,... Dovolenka... tú si berieme často na to, aby sme stihli porobiť domáce práce, ktoré popri zamestnaní nestíhame. Možno, sa raz za čas vyberieme, ďaleko od domova, na “dovolenku”, ktorá nás stojí nemalé nervy. Prácu a stres si nosíme v hlave.
Doma máme kopec fotografii uložených v počítači, ktoré takmer nikdy nevidíme. Máme plné police CD s hudbou a nikdy si ich nevypočujeme. Nakúpime si veľa DVD s filmami a nikdy ich nestihneme pozrieť. Knižnicu máme plnú kníh, ale na čítanie nie je čas. Televízor má množstvo kanálov, kde sú programy na jedno kopyto. Zábavu si pri ich pozeraní neužijeme, skôr prežívame stresy.
Únava nás úplne a stále ovláda. Neuvedomujeme si pekné veci okolo seba a nemáme čas si niečo vážiť... Peknú zábavu s priateľmi, osobné stretnutia s nimi, pre nedostatok času ignorujeme alebo ich absolvujeme len v rýchlosti. Zatvárame sa do bytov a alibisticky sa vyhovárame na súčasnú rýchlu dobu...
Spomínam si na mojich starých rodičov, ktorí sa dožili úctyhodného veku okolo deväťdesiatky. Mali ťažký život, veľa pracovali. Nikdy neboli za hranicami svojej obce, možno v blízkom meste na nákup. Svoj život si vážili, vedeli sa aj zabaviť, vážili si maličkosti, tešili sa z každého prežitého dňa... Väčšinu času trávili vonku a v prírode. Televíziu pozerali len minimálne a pri jej pozeraní si užili viac zábavy ako my dnes. Rádio počúvali pri práci, a to hlavne pre zábavu a rozptýlenie. Nikdy im nechýbal úsmev na tvári a dobré slovo. Vhodne nám odovzdávali svoje skúsenosti. Nevyhli sa ani kritike, ktorú nám adresovali s vtipom. Nebrali sme to ako poúčanie, ale ako dobre mienené rady. Tešili sa zo svojich detí a zo svojich vnúčat.
A ako žijeme my? Rýchlo a v behu a venujeme veľa času veciam, ktoré si to nezaslúžia. Výsledkom sú potom vážne zdravotné problémy, rakovina, infarkty, nespavosť, nervozita a psychické problémy. Z toho potom vyplýva časté zvyšovanie hlasu a niekedy aj tvrdé, nevyberané slová. Neskoro zistíme, že sme to prepískli.
Myslíte si, že by pomohlo načas vypnúť počítače, mobily a komunikovať medzi sebou osobne? Nebolo by dobré zájsť si do hory, k vode, na chalupu, a to bez televízie, rádia, počítača, telefónu,...? Nebolo by vhodné niekedy sa poprechádzať s priateľmi, porozprávať sa, zavtipkovať si, zasmiať sa, zaspievať si, urobiť si opekačku v prírode...? My tak od jedného času robíme a motivujeme aj našich mladých.
Spomaľme... zaspomínajme si na našich starkých, a na to ako vedeli žiť a neničili sa. Myslíte, že nám niečo utečie? Pri nesprávnom a nervóznom spôsobe života nás možno čaká v relatívne mladom veku, len to jediné... choroba a neskôr, aj to najhoršie...!
Možno, sú takí, ktorí stratili svojich najdrahších a blízkych, a vtedy si uvedomili, že treba spomaliť, lebo žijeme len raz a veľmi krátko... Ja som sa poučila.
