Žena vstúpila do banky. Potrebovala zaplatiť, prevodom z účtu, jeden šek. Pred pultom osobných účtov, čakalo veľa ľudí. Rozmýšľala, či sa postaviť do radu, alebo radšej odísť. Necítila sa najlepšie. K tým jej starým neduhom, dostala ešte aj angínu. Šek, ktorého splatnosť sa blížila, musela zaplatiť. Radšej si sadla na stoličku a rozhodla sa, že počká, pokiaľ sa ten dlhý rad nezmenší.
Pri podnikateľských účtoch nikto nečakal. Mladá úradníčka sa na ňu usmiala. Videla v tom istú výzvu. Z videnia sa poznali, lebo bola ich dlhodobá a stála zákazníčka. Na druhej strane, sa v malom meste väčšinou, aspoň z videnia, všetci poznajú.
Nabrala odvahu a spýtala sa mladej úradníčky: “Vy robíte len podnikateľské účty?”
“A čo máte?” spýtala sa úradníčka.
Ukázala jej šek, ktorý chcela uhradiť.
Úradníčka sa spýtala: “Chcete to uhradiť prevodom z účtu?”
Odpovedala jej, že áno.
“Nech sa páči sadnite si .” ukázala na stoličku, oproti nej.
“ A vyplňte mi, prosím, tento príkaz na úhradu.” požiadala ženu úradníčka.
Začala sa hrabať v kabelke. Hľadala okuliare, lebo bez nich nevidela. Nenašla ich a ani pero. Všetko zostalo doma. Pero jej úradníčka podala. Okuliare však nemala. Bez nich by tie drobné čísla neprečítala. Cítila sa trápne a chcela sa ospravedlniť a odísť. Úradníčka pochopila a povedala jej: “Všetko bude v poriadku, ja vám pomôžem vyplniť príkaz aj bez okuliarov.” Okienka videla a úradníčka jej vždy ukázala, kde má údaje vpisovať. Zároveň jej nadiktovala všetky čísla z dokladov. Nakoniec, úradníčka ešte raz skontrolovala všetky čísla účtov, aby neurobili nejakú chybu. Spolu to zvládli veľmi dobre.
Pani jej veľmi ďakovala a trasúcimi rukami balila doklady do kabelky. Mladá úradníčka s účasťou na ňu pozerala a spýtala sa: “Necítite sa dobre, však? Hneď som to na vás videla. Môžem vám ponúknuť pohár vody?“ Pani s vďakou prijala a napila sa s ponúknutého plastového pohára. Dobre jej to padlo.
Žena nevedela ako úradníčke dostatočne poďakovať. Stále jej ďakovala a opakovala, že je veľmi milá a ochotná. Úradníčka sa milo usmiala a žene vysvetlila: “ Nemusíte mi ďakovať. Keď ide o prevody, môžem pomôcť. V prípade hotovosti, by som vám pomôcť nevedela . Nemáte mi za čo ďakovať, veď je to moja práca a povinnosť.” Ale pani poďakovala ešte raz, lebo sa jej zdalo, že úradníčka predsa len vykonala niečo naviac. Veď ju obslúžila mimo rad, pomohla jej vyplniť formulár a táto práca nepatrila do náplne prácovníka podnikateľských účtov. A nakoniec jej ponúkla pohár vody. Nič z toho, čo urobila, nemusela. Rozhodnutie bolo na ochote, alebo neochote, mladej úradníčky. Čo poviete? Zachovala sa ako dobrý človek? Treba hádzať všetkých úradníkov do jedného vreca?
