Školenie ma nesklamalo a veľa som sa naučila. Zaujímavé pre nás bolo, že sme sa dozvedeli aj veľa o sebe. Niekedy si človek neuvedomí sám od seba ako sa správa a že by sa mohol správať aj inak. Nemyslím tým len naše negatíva, ale aj pozitíva.
Nesklamali ma ani moje kolegyne z iných miest a Bratislavy, s ktorými sme sa stretávali na takýchto školeniach a došli aj teraz. Na školení sme si sadli a rozoberali skúsenosti z administratívy, ale aj skúsenosti so zákazníkmi. Doma sme si napísali do bloku svoje problémy z práce, a tam sme ich spolu riešili. Bolo to senzačné, lebo takto sme sa učili jedna od druhej. Na nadriadených miestach sme problémy otvárali, len keď sme ich nevedeli ani jedna vyriešiť.
Po školení sme sa vybrali s priateľkou Majkou do cukrárne na Obchodnej ulici, na kávu. Sadli sme si a objednali sme si kávičku. Zrazu došla k nášmu stolu staršia žena, celkom obstojne oblečená v obnosených šatách, ktoré mala upravené. Pozerala na nás a prosila: “Prosím vás, nemôžete mi dať nejaké peniaze? Chcela by som sa najesť. Prosím, aspoň na rohlík.” Pozreli sme sa na seba a vytiahli sme z peňaženky každá jedno euro a dali sme neznámej pani. Pani, ihneď odišla z cukrárne von na ulicu. Vôbec sme nezaváhali.
O nejaký čas k nám pristúpil starší pán a zrazu na nás začal kričať: “Prosím Vás, prečo podporujete alkoholikov?” Pozreli sme na seba a na pána, pokrčili obidve ramenami a dali najavo, že nerozumieme. Vtedy, pán pokračoval: “Načo ste dali tej starej peniaze? Ona to všetko prepije? Netreba podporovať alkoholizmus. Veď, ste videli ako vyzerala.” No, hneď som si pomyslela, že veru, my sme nič nevideli.
Starší pán nás veľmi prekvapil a začali sme koktať jedna cez druhú. Najskôr Majka: “Ale my sme si nič nevšimli.” Na to ja: “Veď bola celkom slušne oblečená, aj keď mala šaty trošku obnosené.” Pán sa asi potreboval odreagovať a ziapal na celú cukráreň: “Vy ste fakt nič nevideli? Čo ste boli slepé?” a začal byť až agresívny. Ja som len v rozpakoch odpovedala: “Viete, my nie sme jasnovidky a nemôžeme vedieť, že tá pani pije. My sme konali v dobrej vôli. Chceli sme jej pomôcť.” Starý pán kričal: “Veď, ona to robí každý deň.“ Spýtala som sa ho: “ Vy ju poznáte? “ “Nepoznám.“ odpovedal mi. Pozreli sme sa na seba a kývli sme si hlavou, lebo sme si obidve mysleli, že niet čo ďalej riešiť. Dopili sme kávu, postavili sme sa, pri pulte sme zaplatili a odišli sme z cukrárne.
Boli sme z toho rozčarované, a tak sme už nešli do nijakého zariadenia a sadli sme si na nám. SNP, na lavičku, a tam sme dokončili náš rozhovor. Porozprávali sme sa aj o našej žobrajúcej pani a o našom ukričanom pánovi.
Priznali sme, že možno má starý pán pravdu a nie každý, ktorý žobre peniaze na jedlo, ho aj naň minie. Ktovie ako to bolo v tomto konkrétnom prípade. Mohlo to byť len zdanie dotyčného pána, alebo sa pre niečo na túto ženu hneval, alebo....
Povedali sme si , že odteraz si už rozmyslíme, či dáme niekomu nejaké peniaze alebo nie. Keď aj dáme, tak radšej darujeme jedlo.
Jedno je však isté, že správanie staršieho pána sa nám nepáčilo. Zhodli sme sa, že istotne by mu neuškodilo naše psychologické školenie o asertívnom správaní.
