Keď som zapla skype, tak Matúško už sedel mamičke na kolenách a usmieval sa do kamery a volal: “Ahoj babka!” “Ahoj slniečko moje!” odzdravila som môjho najmilšieho a zároveň sme sa pozdravili aj s dcérkou.
“Babka, ty si v Blatislave?” spýtal sa ma malý. “Nie, nie som v Bratislave, ja som doma.” odpovedala som. Matúško sa nedal a stále opakoval to isté, že keďže ma vidí a počuje, tak som v Bratislave. Tej jeho malej hlavičke sa nedalo vysvetliť, že keď ma vidí, tak nemôžem byť doma. Nakoniec mi pomohla dcérka a poradila mi, že mu mám ukázať jeho obľúbené auto, ktoré má u nás. Tak som vzala z poličky veľký biely Jeep a ukázala som mu ho na kameru. To bolo radosti. Malý výskal od radosti a volal: “Jeéj, babka, ty si doma, lebo tam mám môj biely Jeep na diaľkové ovládanie.” Potom som mu ukázala aj ďalšie, hasičské autíčka a helikoptéru, ktoré mu kúpila moja mamička. Znova zvolal: “Babkaaá, to sú tie hasicské, ktolé mi kúpila duhá babka.” Mala som radosť, že sa potešil autíčkam a že pochopil, že som doma a nie v Bratislave.
“Matúško ako bolo dnes v škôlke?“ spýtala som sa ho. “Doble. Dnes doobeda sme boli v lese, hlali sme sa a cvicili sme.” odpovedal na moju zvedavú otázku.
“Matúško, prosím ako sa volajú tvoji kamaráti v škôlke?” spýtala som sa ho. “Babií, ty nevieš? Noó, pledsa Alex a Mia.” udivene mi odpovedal.
Dcérka sa pridala k rozhovoru a hovorí malému: “ Povedz, babke niečo po nemecky.” Ja som sa naoko začudovala: “Tak ty sa učíš aj po nemecky?” Malý sa pomrvil na mamičkiných kolenách a povedal: “ Áno, babka. Ty nevieš? Veď, pledsa, v skôlke sa ucíme po nemecky.” Potom dodal: “ Viem pozdlavit - Guten Tag!” Dcérka sa tešila a malého vyzvala, aby mi zaspieval. Malý spustil: “Backen Kuchen, Backen Kuchen,...” a pokračoval aj ďalej. S radosťou som sa ho spýtala, že kto ho to všetko v škôlke naučil? Usmial sa a hovoril: “ Babií, ty nevies? To ma ucí moja pani ucitelka a aj nemecké deticky, ktolé chodia so mnou do skôlky.”
Veľmi som sa tešila malému, jeho milým slovám a jeho šikovnosti. Po určitom čase začal byť malý netrpezlivý a zoskočil dole a odišiel. Tak sme sa trošku porozprávali aj s dcérkou a chceli sme sa rozlúčiť.
Malý kýval už len z diaľky a na pokyn mamy mi zakričal: “Cau, babka! Plídeme k tebe zajtla.” To hovorí vždy, keď sa ho opýtam, že kedy príde. Ešte sa vrátil a spýtal sa ma: “Babka, dedko plisiel k babke fiatkou?” Spolu s dcérkou sme sa zasmiali a ja som mu prikývla. Dobre si zapamätal akým autom chodí dedko z práce domov. Potom sme sa už rozlúčili a vypla som skype.
Veľmi sa teším, že máme takúto technickú vymoženosť, že môžem komunikovať a vidieť deti a môjho malého vnúčika cez obrazovku počítača. Napriek tomu, že sa nemôžeme navštíviť, tento zázrak nám umožní, aby sme sa navštívili aspoň virtuálne. Takto sa teším z malého pokrokov v rozprávaní a vidím ako rastie a často sa môžem rozprávať alebo písať si s deťmi. Myslím, že táto možnosť teší mnohých starkých.
Technický rozvoj riadne pokročil odkedy som sa ja prvýkrát stretla s pojmom výpočtová technika. Prvýkrát to bolo na vysokej škole, keď som sa takýto predmet učila, ale len teoreticky. K práci s počítačom som sa dostala až o pekných pár rokov neskôr, v práci. Najskôr nám zaviedli veľký počítač, na ktorom sme takmer nepracovali a potom neskôr zaviedli PC-čka. Táto novota ma veľmi zaujala a rozhodla som sa ovládať tento počítač a programy naň. Mala som už niečo viac ako štyridsať rokov, ale predsa som sa prihlásila na dvojročný postgraduál, kde ma naučili veľa užitočného o programoch a PC-čkach.
Aká je to výhoda, že dnešné deti sa základné úkony na počítači naučia nenásilne a hrou a potom si v škole svoje vedomosti len rozširujú. Učia sa na počítači stále novšie a novšie úkony a spoznávajú novšie a novšie programy. Aj takto sa rozvíja ich pamäť a zručnosť. Popri nich sa aj my, starí rodičia, zdokonaľujeme v práci na počítačoch. Okrem iných možností, ktoré nám dávajú vedomosti v oblasti počítačov, môžeme s našimi deťmi a vnukmi hovoriť, písať si, ba aj sa vidieť. Nie je to senzačné?
