Odišli do Austrálie v 80-tich rokoch, keď mala dcéra Miriam dvanásť rokov. Milkin sen nebol odchod zo Slovenska. Manžel však v tých rokoch chcel, či musel odísť, a tak išla aj ona s dvoma deťmi. V utečeneckom tábore sa rozhodli, že odídu do Austrálie. Zanechali tu kus života, rodinu, priateľov, majetok, prácu,... . V cudzom svete si museli všetko budovať od začiatku. Nebolo to ľahké. Nesťažujú si, iba spomínajú.
Aj v Austrálii majú dobrých priateľov, aj medzi rodákmi zo Slovenska. Pomáhajú si. Pri tohtoročnej návšteve Slovenska bývali v Grobe, v malom byte ich austrálskych priateľov, tiež rodákov od nás. Urobili si plán návštev na celý mesiac ich pobytu. Užívali si svojho Slovenska a hlavne Bratislavy, z ktorej odišli do emigrácie. Majú radi túto krajinu. Často sa na sociálnej sieti objavovali ich vyznania plné lásky k Slovensku, k rodine, k priateľom, známym miestam a mestám,... ,ku ktorým pridali mnoho fotografii z Bratislavy, z návštev u rodiny, priateľov, ale aj obrázky zo slovenskej prírody. Miriam je totiž fotografka a svoje remeslo ovláda dobre.
Pozvaní mali veľa. Milka pochádza z mnohodetnej rodiny, a tak len jej súrodencov a ich rodín je neúrekom. Okrem toho má kopec bratrancov a sesterníc a inej rodiny. Niektorých z nich vôbec nepoznala. Mnohí sa jej prihlásili na sociálnej sieti. Pred návštevou týchto neznámych príbuzných bola trošku nervózna. Predsa ich nikdy nevidela a veľa o nich nevedela. Cestovali zväčša verejnou dopravou a len niekedy ich niekto z rodiny zaviezol tam, kde potrebovali. Prešli toho za mesiac dosť. Užili si aj naše hory pri Žiari nad Hronom, kde splavovali Hron. Navštívili Novú Lehotu, kde sa Milka narodila a kde žili jej rodičia a aj starí rodičia. Je to nádherná krajina, ku ktorej viažu celú rodinu spomienky. Zažili tam krásne dovolenky, túry a operačky.
V posledný týždeň pobytu sme ich privítali aj u nás v Dunajskej Strede. Mierovo a Šamorín, kde Milka kedysi žila, patrí do nášho okresu. Miriam sa narodila v našej okresnej nemocnici.
A prečo nás navštívili? Manžel je Milkin bratranec, ktorého, a ani našu rodinu, predtým nikdy nevidela, len cez sociálnu sieť. Chceli nás spoznať a my ich.
V ten pondelok sme boli netrpezliví a zvedaví, na našu očakávanú návštevu. Zvedaví na nás boli aj oni. Na autobusovej stanici, kde ich čakal manžel, sa spoznali hneď. Konštatovali, že sa manžel podobá na svojho staršieho brata, ktorého už stretli. Milka a Miriam sa podobajú na nebohú mamu, ktorú sme poznali a mladšiu sestru, ktorú poznáme.
Návšteva u nás prebiehala vo veľmi srdečnej atmosfére a rozprávaniu nebolo konca. Boli nám veľmi sympatickí, skromní a priateľskí. Obľúbili sme si ich. Rozprávali sme sa pri prezeraní rodinných albumov a zoznamovali sme ich s rodinou, ktorú doteraz nevideli. Rovnako aj oni rozprávali o ich najbližšej rodine tu a aj v Austrálii, o svojom živote v Austrálii a ich začiatky tam. Za svoj štát považovali aj Slovensko, a aj Austráliu. Nekritizovali a súhlasili s tým, že všade je niečo dobré a aj niečo zlé. Adamko do príchodu na Slovensko hovoril len po anglicky. Za necelý mesiac už celkom rozumel po slovensky a sem-tam aj niečo povedal.
Jeden deň na rozprávanie, ale aj na výlet po okrese, bolo dosť málo. Poobede sme sa vybrali na Vodné dielo Gabčíkovo. Všetko ich zaujímalo, plavebné komory, ich napúšťanie a vypúšťanie, vplávanie a vyplávanie lodí, bilboardy o vodnom diele, riadiaca veža na vodnom diele, pekne upravené okolie okolo Dunaja, atď. Milka videla vodné dielo predtým, ešte nedokončené. Pre Miriam a Adamka to bolo niečo nové. V Austrálii majú síce niečo podobné, ale oveľa menšie. Adamko si práve o tom, čo videl tu, vybral tému na prácu do školy, a preto mama usilovne všetko fotila. Veľmi sa mu tu páčilo a našiel si aj nových priateľov. Zasmiali sme sa, keď mame vyčítal, že je na vine, že sa nenarodil tu na Slovensku a že nie je Slovák.
Potom sme pokračovali na druhú stranu vodného diela, na našu chatu a do lona prírody na brehu Šulianskeho jazera. Manžel a Miriam rozprávali o stavaní a o stavebných materiáloch a so záujmom si prezreli našu rozostavanú prístavbu na chate. V ďalekej Austrálii si aj Miriam s manželom sami prestavujú svoj dom. Páčili sa im u nás plastové okná, ktoré u nich nie sú. Prechádzkou v prírode okolo jazera, sme ukončili návštevu na našej chate a v jej okolí.
Autom sme pokračovali do ich dočasného domova v Grobe. Ešte mali nejaké plány, a tak si chceli oddýchnuť. Na druhú stranu Dunaja, z Vojky nad Dunajom do Kyselice, sme sa odviezli kompou. Vietor fúkal, dunajské vlny sa krásne vlnili. Niekedy to vyzeralo ako na rozbúrenom mori. Miriam usilovne fotila a Adamko sledoval plavbu. S Milkou sme sa rozprávali a zdalo sa mi, že sa poznáme už dlho.
U nich, v byte sme s nimi posedeli ešte nejakú chvíľu. Miriam nás zase fotila. Pomaly sme sa museli rozlúčiť, lebo nás čakala cesta domov. Ďalšie dni mali ešte na pláne posledné návštevy, nákupy, balenie a o pár dní odlietali späť domov. Miriam čakali doma jej druhý, šesťročný syn Tomy, manžel Patrick a jej práca.
Sľúbili nám, hlavne mladí, že možno o rok prídu znova. Tešili sme sa, že sme nadviazali rodinné vzťahy s novými členmi rodiny, so sesternicou Milkou, jej dcérou Miriam a vnukom Adamkom. Nebolo to už len virtuálne, ale aj reálne. Oni sa zase zoznámili s mnohými z rodiny, s novými priateľmi a hlavne videli svoju rodnú vlasť a mnohé krásne miesta v nej. Milé spomienky na to ich budú sprevádzať celý život.
Miriam je šikovná fotografka a už urobila knihu z fotiek z návštevy na Slovensku. Vošli sa do nej spomienky na krásne miesta nášho Slovenska a aj na celú našu rodinu. Nad ňou budú spomínať a svoje spomienky budú odovzdávať aj ich ďalším generáciám, tam ďaleko v Austrálii.
(Autorka fotografií: fotografka Miriam Kukla, Slovenka žijúca v South Australia, v Adelaide.
Fotografie mám vo svojom albume ako dar od autorky a uverejnila som ich s jej súhlasom.)
