Posadila som sa za stôl a manžel si odskočil. Prišla mladá čašníčka. Objednala som dve pressa s mliekom. O chvíľu sme už obidvaja popíjali kávu a príjemne sme sa zabávali. Rozprávala som manželovi, čo som v tomto meste zažila, keď som tu chodila do základnej školy. Zaujímavé bolo, že práve tri budovy našej základnej školy, ktoré už dávno zbúrali, stáli niekde v týchto miestach. Mesto sa za tých pár desiatok rokov veľmi zmenilo. Takmer som ho nepoznala.
Medzitým prišiel aj druhý čašník a čudoval sa, že si nič, okrem kávy, nedáme. Nedali sme si, veď som išla na stretávku po 40. rokoch. Vypili sme kávu a poprosili sme mladíka, že chceme platiť.
O hodnú chvíľu prišla tá istá, mladá čašníčka, ktorá nás obsluhovala. Doniesla účet a vypýtala si 74,- korún. Manžel sa pozrel na ňu a podal jej stovku. Čašníčka sa dlho prehŕňala medzi drobnými, vo svojej peňaženke. Pozrela som sa na manžela. Zdalo sa mi, že jej chce dať prepitné. Ústa mal otvorené a nič z neho nevyšlo. Neviem, čím to bolo. Bola mu dievčina nesympatická? Alebo práve naopak, tak sympatická, že stratil reč? Ja ako jeho “hovorca“, som chcela rýchlo zachrániť situáciu a povedala som: “75,- korún“. Nakoniec som sa presvedčila, že to nebol dobrý ťah. Keď som si to rýchlo rozmyslela, tak som ľutovala, že som nepovedala 80,- korún. Ale už bolo neskoro. Manžel sa rozosmial a ja som sa pridala. Čašníčka sa usmiala a povedala: “ Tak, v tom prípade, platíte 70,- korún.” Najskôr som nerozumela, ale keď vrátila manželovi 30,- korún, pochopila som. Rozosmiali sme sa ešte viac. Darovala nám štyri koruny. Zrejme jej nechýbajú. Rozmýšľali sme, že či sa jej zdala jedna koruna málo a na aké prepitné je zvyknutá? Škoda, že sme sa jej neopýtali. Kým sme sa spamätali, čašníčka pozbierala šálky a odišla.
