Nie každý bol zvedavý na svojich spolužiakov. Zišla sa nás, odhadom, polovica.
Niektorí mali na neúčasť objektívne príčiny, iní aj nie.
Prišlo aj k smutnej časti stretávky, keď sme vzdali úctu, našim dvom spolužiakom, Milanovi a Michalovi, ktorí už medzi nás nikdy neprídu. Bolo nám za nimi smutno.
Boli aj obetaví, chorí a aj takí, ktorých “niesla” barla, resp. manžel, manželka. Napriek tomu prišli a nesklamali. Našli sa aj takí, čo záujem nemali. Napriek tomu sme aj na nich spomínali. Veď patrili medzi nás.
Vzájomné prezeranie starých fotografií, starých školských časopisov a spomínanie na školské roky. Na 1.fotke je Majka, Zdenko, Marta, Soňa a Gabika, na 2. fotke je Soňa, Edo, Eva (tiež organizátorka tejto akcie), Marta, Zita, Hela, Zdenko, Gabika:
My, prítomní, sme porozprávali o tom ako sme štyridsať rokov žili a čo sme v živote za tie roky zmenili, alebo ako zmenil život nás. Po vypočutí svojich spolužiakov, môžem konštatovať, že veľmi veľa. Sú z nás vzdelaní, ambiciózni a riadni ľudia, od lekárov, zdravotné sestry, elektrotechnikov, ekonómov, účtovníčky, úradníčky, stavbárov, chemikov, geológov, podnikateľov, učiteľov, ženy v domácnosti .... Vďačíme za to aj našej základnej škole, ktorá nám dala dobré základy.
Egon a Jozef, možno aj trošku unavení...
Sme pyšní na mnohých našich spolužiakov, ktorí pracujú a pracovali v rôznych oblastiach a na rôznych postoch, napr. v prezidentskej kancelárii, v televízii, na ministerstvách, na vysokých školách, v bankách, v nemocniciach, atď. Zo všetkých treba spomenúť historika a geológa Egona, spoluautora knihy o našich Topoľčanoch, “Topoľčany vo vrstvách vekov“. Po ďalšom odkrytí historických nálezov v oblasti Topoľčian, pripravuje s kolegami, aj ďalšiu knihu. Po vyzvaní, nám krátko a zaujímavo porozprával o svojej práci . Sú medzi nami už aj takí, ktorí sú na dôchodku a sú aj takí, ktorí sa chystajú do dôchodku. Niektorí však ešte na to ani nepomyslia, lebo si vytýčili veľa úloh, ktoré chcú ešte vo svojom živote splniť. G abika, Helka a Evi ani nedýchali, tak pozorne počúvali príhovor Jozefa:
Mnohí sa pochválili, že sú starí rodičia a už sú pyšní nielen na svoje deti, ale aj na svoje vnúčatá. Z prezentácie vyplynulo, že každému z nás sa darí, jednému viac, inému menej. Každý z nás pôsobil vyrovnane i keď v živote nás všeličo postretlo. Vypočuli sme si o veselých a smutných udalostiach, úmrtiach blízkych a často aj o chorobách. Počuli sme aj, že keby sme boli v tomto veku zdraví, tak by to nebolo celkom normálne. Mnohí nesúhlasili, lebo zdravie nie je o veku.
TOTO SÚ UŽ HISTORICKÉ FOTOGRAFIE ZO 6. a 7. TRIEDY, KDE OKREM ŽIAKOV SÚ AJ PÁN RIADITEĽ, PANI UČITEĽKA TRIEDNA (tá je aj na fotografii zo 7. triedy) A CHEMIKÁRKA (mamička nášho spolužiaka Petra):
TÁTO POSLEDNÁ HISTORICKÁ FOTOGRAFIA JE Z 8. TRIEDY A NA NEJ SÚ AJ PANI UČITEĽKY TRIEDNA A RUŠTINÁRKA (mamička Vierky, ktorá na stretnutie nedošla) A PÁN UČITEĽ SLOVENČINY, FRANCÚZŠTINY A TELOCVIKÁR (mladý fešák, ktorí sa páčil mnohým babám z našej triedy):
Z 9. triedy fotografiu nemáme, lebo sme jeden deň rebelovali a miesto do školy, sme išli na futbalový štadión. Mysleli sme si, že sme už dosť múdri a veľkí. Známky sme mali uzatvorené a už sme mali aj po prijímačkach. Tak načo chodiť do školy. No, to sa nám len tak neprepieklo a bolo z toho zle - nedobre, v škole aj doma. Preto sme sa nefotili a žiadne fotky nemáme. Nám to bolo vtedy jedno. Teraz nám je za takou peknou, čierno-bielou fotkou ľúto.
Gabika a Edo si majú čo povedať po dlhých rokoch :
Zaspomínali sme si, aj na našich učiteľov. Viacerí už nie sú medzi nami. Napríklad tento rok v marci zomrela naša chemikárka, mamička nášho spolužiaka Petra. Sme radi, že naša pani učiteľka triedna a naša matematikárka, v jednej osobe, vo svojom úctyhodnom veku 86 rokov, ešte žije v Topoľčanoch a je na svoj vek čulá. Poslali sme jej kyticu po spolužiačke Majke. Odkázali sme jej, že na ňu spomíname, srdečne sme ju pozdravovali a želali sme jej ešte dlhý a šťastný vek medzi svojimi blízkymi.
Naši organizátori Jožo, Dušan a historik
Egon sledujú diskutujúcich spolužiakov:
Jozef, hlavný rečník, pripomenul, že my sme vlastne bezdomovci, lebo všetky tri budovy našej II. ZDŠ zbúrali a už si nemôžeme posedieť v našich laviciach. Mnohí priniesli fotografie z toho dávneho obdobia, zo školy, z výletov, napr. z Bradla a zo stanovačky z brezového hája z Duchonky. Zita priniesla fotografiu s našimi prezývkami, o ktorých sme niektorí ani nevedeli. Pripomenuli sme si, rôzne huncútstva, ktoré sme povyvádzali, kto s kým sedel, aké desiaty sme nosili a ponúkli aj spolužiakov, atď. Zhodli sme sa, že to naši učitelia s nami nemali ľahké. Jozef, teraz pán učiteľ, v školských rokoch, “kedysi veľký huncút“, prisahal, že si je vedomí ako sa má teraz k deťom správať a že sa rád k ním prispôsobí.
Poniektorí, “sklerotici“, sa dozvedeli, že sme nerobili len huncútstva, ale urobili sme aj niečo užitočné pre mesto. Zasadili sme stromčeky, z ktorých vyrástla v Topoľčanoch veľká a pekná aleja. Sympatické na našom stretnutí bolo, že sme sa dokázali zabávať takmer bez alkoholu a bez cigariet, čo je v terajšej dobe veľmi zriedkavé. Aj napriek tomu bola nálada výborná a zovšadiaľ sa ozýval smiech a vrava.
Spolužiak Zdenko tvrdí, že sa mu využitím externej pamäte spolužiakov, vybavovali dávno zabudnuté spomienky a situácie, čo ho aspoň na pár dní dobre naladilo, vrátilo do mladosti a oživilo životný stereotyp.
Na 1. fotke je Vierka a Soňa a častujú sa minerálkou a na 2. fotke je naša bývalá predsedkyňa triedy Majka a Peťo:
Okolo polnoci sme sa započúvali do pesničiek, ktoré nás sprevádzali našou mladosťou. Rozprávaniu, spomienkam a zážitkom nebolo konca kraja. Bolo nám spolu dobre, ale raz sme sa museli rozlúčiť a rozísť do svojich blízkych a vzdialených domovov, do svojich rodín.
Veľká vďaka patrí naším spolužiakom Eve, Jozefovi a Dušanovi, ktorí sa obetovali a spoločne pripravili pre nás tieto krásne a nezabudnuteľné chvíle. Za to im všetci zo srdca ďakujeme.
Nakoniec sme sa rozhodli, že keďže sme už v takomto “pokročilom” veku, tak nebudeme čakať ďalších 40, ani 10 rokov, ale sa stretneme už o 5 rokov a možno aj skôr. Uvidíme, či sa to podarí. Hoci sme sa len nedávno rozlúčili, už sa tešíme na nové stretnutie a veríme, že prídu aj ostatní.
Isto, aj mnohí z vás zažili také krásne chvíle, po mnohých rokoch, so svojimi spolužiakmi a spolu ste sa v spomienkach preniesli do ďalekej minulosti. Takými krásne prežitými hodinami ste si predĺžili o niečo váš život, tak ako my. Lebo sa hovorí, že smiech a radosť predlžuje život. Takéto náhodne urobené, laické fotografie a aj DVD budú slúžiť všetkým na spomienky v neskoršej dobe a na rozprávanie o živote a o škole svojím vnúčatám. Tí, čo to zažili, isto so mnou súhlasia. Tí, čo to ešte nezažili, nech sa snažia takéto stretnutia organizovať. Nebudú ľutovať.
Fotografie zo stretávky sú z fotoaparátov a mobilov spolužiakov a autorky článku
Fotografie zo ZDŠ sú spred viac ako 40. rokov a sú od neznámych fotografov
