Na začiatku roka trávim čas takmer vždy v nemocnici na kontrolách u odborných lekárov. Aj v ten deň som sedela pred dverami kardiológie. Bolo to tesne po Troch kráľoch. Keďže bola predtým, vo väčšine ambulancii dovolenka, tak bolo v nemocnici plno.
Pri kardiologickej ambulancii tiež sedelo a postávalo neúrekom pacientov. Aby sme si skrátili čas, tak sme diskutovali o všeličom. Mala som celkom milú spoločníčku, s ktorou sme sa predtým poznali z videnia a s ktorou sme sa dobre porozprávali.
Z rozhovoru nás vyrušil len jeden známy, svat mojej spolubesedujúcej. Prehodil s ňou pár slov a odišiel. Priniesol nové správy z mesta. Hoci, my sme si ničoho v nemocnici nevšimli, on nás vybavil, resp. moju spoludiskutujúcu, zaujímavými a smutnými informáciami.
Bola som prekvapená, keď sa ma pani spýtala: “ Všimla ste si? Na nemocnici veje čierna zástava.” Priznala som sa, že veru som si nevšimla, lebo ráno som sa ponáhľala do ambulancie pre číslo, tak som sa po dvore neobzerala. Pani pokračovala: “ Zomrel pán doktor Sivák.“ Zostala som biela a zaskočená, lebo chirurg Sivák bol náš dobrý priateľ a nič také som nevedela.
Spýtala som sa, či sú v nemocnici aj iní lekári s takýmto priezviskom. Vedľa sediaci pán mi hneď oznámil, že áno, je tu taký gastroenterológ. Potom ma obaja presviedčali, že to zrejme zomrel on, lebo bol to už starý pán. Uspokojila som sa a o chvíľu ma už sestrička volala do ambulancie.
Po ceste domov som stretla známu, ktorá mi oznámila, že zomrela 40-ročná pani doktorka, zubárka, na rakovinu. Vtedy som si uvedomila, že tá zástava nad nemocnicou môže byť vyvesená aj preto. Bola to smutná novina, už aj preto, že bola mladá a aj preto, že tu nechala dve školopovinné deti a aj preto, že bude chýbať svojím pacientom. Ja som ju nepoznala a keď, tak som o nej počula len ako o zubárke.
Pri stánku s novinami, mi iná známa oznámila, že pána doktora Siváka, chirurga, odviezli medzi sviatkami s porážkou do nemocnice a hneď ho museli aj operovať. Zlý pocit sa mi vrátil. Známa pokračovala, že nevie ako sa to skončilo, lebo aj ona videla nad nemocnicou čiernu zástavu a na jeho ambulancii bolo vypísané že ho zastupuje lekár zo susednej ambulancie. Zosmutnela som, lebo už som pripúšťala tú možnosť, že Zdeno už nie je medzi nami. Jeho smrť, by sa mňa a mojej rodiny značne dotkla, keďže sme boli priatelia.
Pobrala som sa domov a zavolala som priateľke, aby som sa dozvedela niečo o našom priateľovi Zdenovi. Najskôr bolo v telefóne ticho, že mi prešiel mráz po chrbte. Zdalo sa mi, že priateľka od smútku nevie rozprávať. Už som sa chystala, že sa s priateľkou rozlúčim a že zavolám jeho manželke Anke a vyjadrím jej sústrasť a ponúknem jej našu pomoc.
Priateľka chvíľu mlčala, a potom s niekým hovorila, až potom sa mi začala venovať. Keď jej došlo čo sa pýtam, tak sa rozosmiala. Vysvetlila mi, že nie je sama, a preto bolo v telefóne chvíľu ticho. Vraj, ju a aj našu kamarátku Vierku, dnes tiež takto vystrašili. Preto zavolali Zdenovej manželke Anke, a tá im vysvetlila v podstate to, čo som už vedela. Zdeno skolaboval, vzali ho do nemocnice a operovali ho. Priateľka ma ubezpečila, že už je mimo nebezpečenstva a už ho prepustili do domáceho ošetrenia.
Moja stará mama vždy hovorila, že toho, koho ľudia predčasne pochovávajú, tak bude dlho žiť. Tak verím, že tak to bude aj v prípade nášho priateľa Zdena.
Hneď som to rozpovedala manželovi. Ten sa rozosmial a konštatoval, že tamtamy v tomto meste fungujú perfektne. Všetci tu všetko vedia, ani nemusíš púšťať mestskú televíziu alebo čítať mestské noviny. Zhodli sme sa, že tieto rýchlo šíriace sa a skreslené informácie môžu privodiť rodine a priateľom šok alebo niekomu slabšiemu na srdce, aj infarkt.
Čo poviete, je to tak v každom malom meste a v každej malej dedine? Kto vie?
Isté je, že ľudia sú pohotoví a aby boli zaujímaví, tak si sem-tam aj niečo k informácii vymyslia. Každý to rozpovie inak a pridá kúsok k tomu zo svojho a hneď je z toho nafúknutá bublina, zaručená správa.
