
Keď kolegyňa nastúpila do vlaku, tak si našla miesto a prisadla si k dvom mladým dievčatám. Zaujali ju a aj ich rozhovor, a takto mi to opísala:
"Jedna “modelka”, krásne dievča, prefarbené blond vlasy, vymaľovaná ako Bárby, tričko s výstrihom, z kadiaľ kričali jej pekné prednosti a minisukňa, ktorá ledva zakrývala jej krásny zadoček a čižmičky na podpätkoch. Napriek tomu, že je zimné, mrazivé obdobie bola oblečená veľmi slabo. Na vešiaku mala zavesenú krátku, zimnú vetrovku.
Neustále svojej spolucestujúcej niečo rozprávala. V jej rozprávaní sa vždy objavovalo slovíčko “ja“ a “chcem”. Kolegyni sa zdalo, že je veľmi samoľúba a ona robí vždy všetko správne a tí druhí robia chyby a ona nič nemusí a ostatní sú povinní.
Rozprávala, že do školy chodí nerada a už sa teší, keď zmaturuje. Potom podotkla, že ak vôbec zmaturuje, lebo má v škole problémy. Hovorila aké sú tie profesorky nemožné, lebo jej dali päťku, lebo si niečo zabudla alebo nestihla prečítať a potom nevedela odpovedať. Na nejakú hodinu si nedoniesla pracovné pomôcky a hneď už mala zasa pätorku. Z jej rozprávania vždy vyplynulo, že profesori jej ubližujú a ona len sem-tam, niekedy niečo zabudne alebo sa zabudne naučiť, lebo je vyčerpaná. Veď, ona mimo školy žije.
Vraj, rada chodí tancovať, na diskotéky, do kaviarni a reštaurácii. Domov často príde ráno a potom sa jej nechce vstávať do školy a v škole to ledva usedí. Oči jej klipkajú a potom už ani nevládze rozmýšľať. Rodičia sú vraj tej zásady, že nech si užije pokiaľ je mladá. O peniaze nemá núdzu, lebo má štedrých rodičov a chápu ju, že chce žiť. Sú majetní, hoci ich málokedy vidí. Vynahradia jej to tým, že jej všetko dajú.
Potom hovorila o mladých chlapcoch. Vraj, rada strieda chlapcov, lebo všetci sú rovnakí, nemožní a slabí. Ešte nenašla toho pravého, a tak si to s nimi užíva a niekedy ich aj zneužíva. Veď, keď sa dajú, tak im treba.
Druhá dievčina sedela ticho, skromne sem-tam niečo povedala. Vlastne, ani nemohla veľa hovoriť, lebo dievčina, ktorú budem ďalej volať Bárby, jej to nedovolila. Stále si mlela svoje. Druhá dievčina bola oblečená v čiernych nohaviciach a v peknom ružovom pulóvriku. Mala dlhé tmavohnedé vlasy a bola jemne namaľovaná. Na vešiaku mala jednoduchý, ale pekný kabát. V ruke držala knižku, ktorú asi predtým čítala, pokiaľ jej to Bárby, svojím neustálim rozprávaním, dovolila.
Keď Bárby dokončila svoj monológ, tak sa tmavovlasej dievčiny spýtala: “A ty, čo? Na akú školu chodíš? Kedy zmaturuješ? Čím budeš, keď skončíš?” Dievčina sa pozrela a ticho a zreteľne povedala: “ Keď skončím medicínu, budem lekárkou.” Bárby vygúlila od údivu oči a oponovala: “Ale nevrav? Veď vyzeráš tak mladučko. Myslela som, že chodíš na nejakú strednú školu.”
Kolegyňa povedala, že skutočne, tmavovlasá dievčina bola štíhlučká a drobnučká a vyzerala na stredoškoláčku.
"Potom druhá dievčina vysvetlila Bárby, ktorá od údivu zabudla ďalej rozprávať, že ona nemá veľa času na tancovačky a diskotéky. Zatancovať si niekedy ide, ale len veľmi málo, keď je u nich na dedine diskotéka a má po skúškach. Keď má chvíľu čas a je doma, tak rada číta a robí ručné práce alebo pomáha mame. Rodičia jej platia internát, stravu, knihy, atď. Preto nemôže míňať, lebo nie sú takí bohatí a žijú len zo zamestnania. Okrem toho má aj mladšieho brata, o ktorého sa rodičia musia tiež starať.
Bárby, sa zasmiala a začudovala sa: “Čo sa ja starám ako sú na tom naši starí? Ja niečo chcem, tak to dostanem. Veď, som ich dieťa a oni sú povinní sa o mňa starať. Ja som sa na svet nepýtala. Oni majú voči mne povinnosť. Okrem toho, stále pracujú, stále sú preč, tak isto majú.”
Tmavovlasá dievčina sa len začudovane pozrela, pokrútila hlavou a nepovedala viac nič. Otvorila knihu a čítala. Vlastne zmĺkla aj Bárby, akoby sa predsa len zahanbila za svoj predchádzajúci prejav.
Potom vlak zastavil a moja kolegyňa a dievčina Bárby vystúpili. Tmavovláska sa s blondínkou rozlúčila s tým, že sa snáď niekedy stretnú."
V súvislosti s uvedeným rozhovorom medzi dvoma mladými dievčatami rozmýšľam:
Bolo to len vystatovanie sa Bárby a prílišná skromnosť druhej dievčiny? Je to o rozdielnom veku u oboch dievčat alebo je to o nezrelosti Bárby? Zmení sa to? Je to o prílišnej voľnosti, ktorú dostávala od rodičov Bárby a o prísnejších rodičoch druhej dievčiny? Alebo je to o dvoch rozličných povahách dievčat? Hovorila, by Bárby o sebe, keby vedela, že komu to hovorí? Ktovie ako je to v skutočnosti a čím to je?
Životy ľudí a hlavne mladých, sú veľmi zaujímavé a osudy sú veľmi vrtkavé. Hovorí sa, že mladosť, pochabosť a že mladí ľahšie zvládajú životné prekážky. Život nás však mnohému naučí, lebo je najlepší učiteľ. Niektorí mladí, ktorí boli v rodine rozmaznaní a už nemajú neskôr po ruke rodičov a ich peniaze, a postretnú ich v živote problémy, to majú niekedy v živote ťažšie a bolestivejšie ako tí, ktorých život obrusuje pomaly, bez veľkých financií a musia sa v svojom živote pričiniť o mnohé sami. Závisí to aj od rodičov, či majú čas na svoje deti alebo nie, či sa vedia s nimi porozprávať, poradiť im, či im vedia prejaviť svoju lásku a byť im oporou.