V to ráno cestovala naša kolegyňa autobusom a za ňou sedela úradníčka z verejnoprávnej inštitúcie a rozprávala sa so svojou priateľkou.
Úradníčka porozprávala ako je to u nich v úrade v tomto období ťažké, lebo neustále prepúšťajú a kumulujú funkcie. Vraj, z dvoch až troch pracovných miest urobili jedno pracovné miesto.
Priateľka najskôr skonštatovala: “Nuž, pokiaľ by ste to zvládali, bolo by to v poriadku.” Potom sa jej hneď spýtala: “ Myslíš si, že budú zamestnanci stíhať urobiť prácu za troch precízne a nepodpíše sa to na ich zdraví?“
Úradníčka odpovedala: „Hmm... nemyslím si, že naši nadriadení myslia na pracovníkov v našom, ale aj v ktoromkoľvek úrade. Je im to jedno, len nech je práca hotová a klienti sa nesťažujú a oni majú zisk. Istotne budú problémy, a takéto pracovné vypätie ľudia istotne nebudú zvládať. Je toho veľa, nielen čo do druhu prác. Okrem toho na všetko sú zákony a čo je dôležité, neustále nové zákony, predpisy a aj vnútorné smernice. To všetko treba na uskutočnenie každej práce naštudovať.”
Úradníčka ďalej pokračovala: “ Treba pracovať jednotlivo s klientmi, treba robiť hlásenia na ministerstvo a ani ma hneď nenapadne, čo všetko ešte treba robiť. Ver, že niekedy pracujem a zabudnem, že už mi ide autobus a ja zmeškám. A doma mám syna a manžela.”
Priateľka jej pritakala: “Máte toho veľa a isto vaši nadriadení, ani nevedia ako to u vás v práci vyzerá. V médiách sa stále hovorí o šetrení. Ktovie, či sa šetrí na tých správnych miestach? Zaujíma tých ľudí hore, ako je to s prácou dole?”
Úradníčka dodala: “ Asi nie? Ja, robím ešte k tej kumulovanej práci, aj vedúcu, čo je agenda naviac. Okrem toho prídu nejaké tabuľky, hlásenia, atď. Takto pracujú aj moji kolegovia. Niekedy nevieme, ani kde nám hlava stojí. Myslíš, že to stíhame urobiť v pracovnom čase a že sme adekvátne zaplatení? Veď tie kumulácie sa robia preto, aby sa ušetrili peniaze.”
“Viem, že to nestíhate a aj tie platy nie sú istotne adekvátne. Keď si ešte predstavím, že každý klient má iný problém a treba na jeho vybavenie iný čas. Na inú prácu, mimo klientov vám zostane málo času. Okrem toho tie predpisy a zákony istotne musíte študovať doma.” s účasťou hovorila priateľka. Ani nehovorím o tom, že musíš byť ku klientom milá, ústretová, pričom vaše nervy pracujú, lebo ste preťažení.”
Úradníčka odsúhlasila: “Veru je to presne tak ako si povedala. Okrem toho mám doma rodinu a doma ma čaká domácnosť. Ešteže mám manžela, ktorý, keď vidí aká som uťahaná, tak mi pomôže. A to my máme len jedného syna. Ako to robia, kde je viac detí?”
Potom už kolegyňa viac nič nepočula, lebo práve pricestovali do cieľa a vystúpili
z autobusu.
Keď nám to kolegyňa v práci porozprávala, tak sa rozprúdila živá debata. Kolega hneď skonštatoval: “A potom, že jednotlivé úradníčky sa správajú ako stroje, majú akoby strnulý úsmev a niekedy sa aj pomýlia a zle informujú alebo hneď im prasknú nervy. Veď aj naposledy na mňa taká pekná blondínka pri pulte tak spustila, že som sa čudoval. Nuž, teraz sa už nečudujem. Cítim s nimi.”
“Bolo by dobré, keby si to tí úradníci zhora, vyskúšali aj dole. Možno, že ani nevedia o čom je práca v teréne. Potom aj tie zákony sú také aké sú. Sú dôsledkom neznalosti práce na nižších úrovniach. Alebo v mene šetrenie peňazí sa urobí všetko, aj keď ničíme zdravie pracovníkov?” skonštatovala kolegyňa a my sme jej to odsúhlasili.
Pred našimi invalidnými dôchodkami, mnohí z nás robili v nejakej verejnoprávnej inštitúcii alebo v nejakom úrade. Napriek poctivej práci, až nad rámec našich síl, sa mnohí bývalí kolegovia, a to nielen tí, správajú akoby to postihnutie bola naša vec. Pritom sme robili pre spoločnosť. Prečo ich otravujeme? Verte, že život mnohých pracujúcich invalidov je neľahký a ich práca je niekedy nad rámec ich síl. Sú len zdrojov nejakých finančných zdrojov, ktoré si niekto vymyslí. Myslí niekto na to? Ani nie, veď takýto invalidi sa nebudú búriť, lebo nemajú na to sily.
