Keďže sa naša starká rada udržuje v kondícii, tak každý deň, keď si chodí do mesta pre obedy, jednu cestu absolvuje pešo. Je to od sídliska, pod horou, vzdialené viac ako pol hodiny pešo. Tak aj v ten konkrétny deň išla do mesta pešo, po vale, okolo rieky Nitry. Zrazu cítila, že za ňou niekto rázne kráča. Bol to mladík cca 20-ročný. Keď dobehol k nej, tak na ňu zvýšeným hlasom zakričal: “Daj mi desať euro.” Pocítila strach, ale nabrala odvahu a nedala znať, že sa bojí a pohotovo odpovedala: “ Nemám peniaze. Práve si idem pre dôchodok.” Mladík bol akýsi divný, celý sa triasol a koktal. Pozrel na ňu a skríkol: “Ukáž tašku!” a vzápätí jej ju vytrhol z ruky. Starká mala koženú, dlhú, čiernu tašku, takú na nákup. Peniaze mala v malom vrecku tašky, vpredu a na nich mala položenú vreckovku. Keďže mala tašku otočenú opačne a vrecko bolo malé, mladík, zrejme nadrogovaný, si nevšimol vrecko so suchým zipsom a vysypal obsah jej tašky na zem. Mala tam len igelitku, obedár, lístky na obed a dáždnik. Mladík videl, že tam nič pre neho nie je, tak hodil prázdnu tašku na zem, otočil sa a ušiel smerom na sídlisko. Naša starká roztrasená rozmýšľala, či ísť späť domov, alebo pokračovať smerom k mestu. Nuž, ale jesť bolo treba a obed si objednala, a tak sa snažila ukľudniť a vykročila smerom k mestu. Bolo by škoda nechať prepadnúť obed, na ktorý jej prispieva sociálne oddelenie mestského úradu k jej biednemu starobnému dôchodku.
Prišla do mesta, vybrala si obed a išla na autobusovú zastávku. Na zastávke mestského autobusu už čakala zdravotne postihnutá známa so starou paňou, jej opatrovateľkou. Naša starká stála a dve ženy sedeli a rozprávali sa. Zrazu sa objavil asi cca 40-ročný muž, ktorého sprevádzala žena v rovnakom veku a obrátil sa drzo na sediace ženy: “Hej, vy dve, vstaňte, lebo moja žena si musí sadnúť a ja som tiež unavený.” Stará pani vstala a chcela slušne mužovi vysvetliť: “Moja priateľka je invalidná a nemôže stáť.” Naša starká sa tiež snažila mužovi a žene vysvetliť, že veď okrem toho, že ide o invalidnú, ešte sú obidve ženy staré dámy. Ale muž akoby nepočul a zakričal: “ Čo mi to tu keckáš, nepočuli ste, chceme si sadnúť?” Nedal si vysvetliť akoby bol bez rozumu. Okrem toho o pár krokov bola iná a prázdna lavička. Starké nemali chuť ťahať sa s týmito dvoma. Naša starká pomohla pani opatrovateľke s invalidnou pani a prešli pár krokov, na neďalekú, druhú lavičku a sadli si. Nechceli sa dostať do konfliktu s agresívnym a ako sa zdalo aj s pripitým mužom. Rovnako sa zdala pripitá aj jeho partnerka.
Prišiel autobus na sídlisko, tak znova pomohli invalidnej panej ísť do autobusu a sadli si na sedadlá, ktoré boli otočené k sebe, a tak pokračovali v konverzácii. Osud ani tentokrát nechcel, aby sedeli v kľude. Zase pristúpil k ním nejaký muž a ukázal im nejakú kartičku a vyzval ich drzo: “ Nevidíte! Pustite ma sadnúť!” Staré ženy nevedeli, že čo je to za kartičku, a tak v rozpakoch, nad spôsobom a tónom akým to povedal, naša starká vstala a pustila mladého muža si sadnúť. Keď prišli na sídlisko, znova pomohli invalidnej pani dole z autobusu a rozlúčili sa. Naša starká býva hneď vedľa autobusovej zastávky, takže bola už takmer doma. Ostatné dve staré dámy sa pobrali kúsok ďalej.
Naša starká, značne nervózna z príbehov toho dňa, videla jedinú možnosť ako sa ukľudniť v tom, že mi hneď zavolala a rozpovedala mi, aký mala “blbec” deň. Istotne bola z toho šokovaná, že sa nájdu takíto ľudia, ktorých v tento deň stretla a ktorí sa nevedia správať. Mala výhrady hlavne k hrubosti týchto ľudí. Priznám sa, že ja by som to tak hrdinsky neznášala a istotne, by som sa triasla ako osika a možno v kritickej situácii by som aj zvýšila hlas. Obdivujem ju, že si zachová vždy duchaprítomnosť a možno tým neumožní ďalšie konflikty.
Odvtedy sa bojím o našu starkú ešte viac a volám jej častejšie a snažím sa napriek našej práci a iným problémom, chodiť k nej častejšie. Najlepšie by bolo, keby si to rozmyslela a už konečne by sa presťahovala k nám. Nevieme ako ju presvedčiť. Príde na pár týždňov a keď bola chorá aj na pár mesiacov, ale potom už zase uteká domov. Vždy argumentuje, že každý máme svoj život a ona ho má tiež.
