Pochádzam z dediny, ktorá leží pri rieke Nitre. Živo si spomínam na svadby, ktoré sa konali v kultúrnom dome. Zúčastnilo sa ich cca 100 - 200 ľudí. Svadba sa začínala obedom a končila ráno cca o 7 hodine. Do 20,00 bol kultúrny dom vyhradený na zábavu a hostinu pre svadobných hostí. Večer sa začala veselica pre celú dedinu a aj pre cezpoľných.
Hoci som bola len 13-ročná, spolu so sesternicou a priateľkami sme sa vyparádili a vybrali sme sa pozrieť na svadobnú zábavu. Rodičia nám prísne vymedzili čas na zábavu do 23 hodiny. Po príchode do kultúrneho domu sme si sadli ku kachliam, aby nám bolo teplo a sledovali sme tancujúcich a hlavne mladomanželov a svadobných hostí. O tom, aby som tancovala nemohla byť ani reč. Veď som nikdy netancovala. Boli sme len také mladé pozorovateľky, medzi starými tetami, ktoré si pod zadnú časť tela priniesli aj malé vankúšiky, aby ich lavice netlačili.
V zápale hodnotenia šiat, topánok a i výzdoby interiéru, sme si vôbec nevšimli, že nás sledujú chlapci zo susednej dediny. A už sa aj pred nami ukláňali a žiadali nás o tanec. Tým starším dievčatám, to veľmi lichotilo a hneď sa ponáhľali na parket. Ja som však zbledla a niečo som koktala, že nejdem a neviem tancovať. Kapela hrala striedavo klasické tance - polku, valčík, tango, čardáš a pod., ale i modernejšie tance. Mládenec starší odo mňa cca o sedem rokov, trval na tom, že chce so mnou tancovať. Okolo sediace tety ma presviedčali, že sa nepatrí dať chlapcovi košom.
Ani neviem ako som došla na parket. Bola som biela ako stena a pri tanci som skackala ako kozľa a i mládencovi po nohách. Hrozne som sa hanbila. Keď skončilo kolo a chlapec mi slušne poďakoval za tanec, vydýchla som si a sadla som si omámená na lavicu. Na nič iné som nemyslela, iba na to ako by som presvedčila svoje priateľky, aby sme už išli domov. Takú ďalšiu tanečnú blamáž, by som už neprežila.
Prešlo pár rokov a ja som sa naučila tancovať a tancovala som ako parketová levica. Tancovať som sa naučila na našich dedinských zábavách. Do tanečnej som nikdy nechodila. Neskôr som učila tancovať i chlapcov z dedinskej kapely. S nimi som si sem - tam chodila zahrať. Hrala som na akordeón. Hoci som už dáma po päťdesiatke a bývam v meste, keď mám príležitosť tancujem rada a celkom dobre doteraz. Škoda, že tých príležitostí je čoraz menej a menej.
