Raz, keď mamička išla do obchodu nakúpiť a my sme zostali sami doma, hneď sme s bratom rozmýšľali ako by sme ju prekvapili. Mali sme veľkú kuchyňu s drevenou dlážkou. Naša mamička ju vždy umývala a drhla veľkou kefou. My sme sa zhodli s bratom, že jej dlážku poumývame. Keďže náš dom nebol ešte celkom dorobený, nemali sme ani kúpeľňu. Potrebovali sme vodu.
Na pitie a varenie sme mali vodu vo vedrách položenú na malej skrinke, ktorú sme volali vodová lavička. Tak sme sa dohodli, že táto voda nám na umývanie dlážky postačí. Prevrhli sme, horko-ťažko, obidve vedrá na zem. Mali sme čo robiť, veď sme mali cca tri až štyri roky. A začali sme vodu handrou po kuchyni rozotierať a kefou sme dlážku drhli. Kuchynský nábytok plával vo vode. Snažili sme sa vždy vyžmýkať handru do vedra, ale naše malé ručičky na to celkom nestačili. Keď sme si už mysleli, že sme vodu dostatočne pozotierali z dlážky, tak sme si sadli a čakali s radosťou na mamičku. Tešili sme sa, že nás pochváli.
Konečne naša mamička prišla. Od nemého úžasu zabudla zatvoriť ústa, keď vstúpila bosými nohami do kuchyne. Džavotali sme jeden cez druhého, že sme jej pomáhali a poumývali sme dlážku. Nevedela od ohromenia, či sa má smiať alebo plakať. Zobliekla si pančuchy, vzala handru a vedro a poutierala vodu, ktorá zostala na dlážke. Už si nepamätám, či nás pokarhala alebo pochválila. Isté je, že sme od nej dostali čokoládky, ktoré kúpila v obchode.
