Prostredie Longjing mi ihneď pripomenulo milovanú Modru, kde za mestom vidieť terasovito povysádzané vinohrady zaliate slnkom. Tu však namiesto sladkého hrozna rastú malé kríky zeleného čaju. Kopce sú zahalené v jemnej hmle, a vzduchom sa nesie dramatická čínska hudba. Spokojná žena so slameným klobúkom veľkými nožnicami zastrihuje kríky. Stúpame do kopca a po chvíli sa nám naskytne krásny výhľad na celé údolie, dedinu, kúsok Západného jazera. Moderné budovy za ním len nenápadne vykúkajú zo závoja hmly, čím nám pripomínajú svoju prítomnosť.
Po návrate do údolia nás uvíta milá Číňanka v ich rodinnej čajovni. Žije tu so svojím osemdesiatjeden ročným svokrom a svokrou. Drobný deduško a babička na nás mávajú a úprimne sa usmievajú. Ktovie, čo títo ľudia zažili, a akú v sebe skrývajú životnú múdrosť. Sedíme na ich dvore a pijeme zelený čaj. Aj po niekoľkých zálevoch má stále veľmi výraznú chuť. Vzduch je chladný a čerstvý, tak si ho s nadšením vychutnávame. Okolo nás pobehujú sliepky, a občas sa zatúla pes od susedov, ktorého domáca ihneď vyženie. Objednávame si obed, misku ryže a tri rôzne jedlá. Domáca strava nie je ako v našej jedálni! Chodiť sem tak na prázdniny každý víkend! Tí by si nás chovali, napájali čajom, a my by sme zvedavo počúvali ich životné príbehy!
Po obede sa musíme zberať naspäť do mesta, aj keď s veľkou ľútosťou. „Chceli by sme k vám chodiť každý víkend“, hovorím domácej. „Tvoj svokor je taký milý, môžeme sa s ním odfotiť?“, je naše posledné želanie. A tak čakáme na maličkého deduška a babičku, kým sa k nám prídu postaviť. Usmievajú sa a pokyvujú hlavou. No nie sú krásni? J
