Bežný deň s Einarom: Stihneme to!
Išli sme do kancelárie mojej hostiteľskej organizácie tým červeným autom, čo už poznáte. Potrebovali sme platobnú kartu, ktorú sme používali na nákupy. Naša „šoférka“ Jorien ju zobrala so sebou a nechala ju v office.
Vybrali sme sa okolo obeda. O druhej som čakal veľmi dôležitý telefonát. Časovo teda všetko vyzeralo úplne v poriadku.
Až kým Einar nezbadal dobrovoľníčku, ktorá bola v Heiðmörku na kempe.
Bez váhania odbočil do protismeru na štvorprúdovej ceste. Cez všetky plné čiary.
Ja:
„Reku, to čo robíš?“
Einar zastavil pri nej a spýtal sa:
„Kam ideš?“
„Na autobusovú stanicu.“
„Ja ťa hodím. Mám to po ceste.“
Naložili sme ju a odviezli na stanicu.
Čas: 12:30.
Ešte som bol pokojný.
Na stanici sme ju vyložili. Einar naštartoval a vybral sa späť do Heiðmörku.
Pozerám naňho.
„Kde ideš? Nemali sme ísť po kartu?“
Einar:
„Aha... sorry. Som zabudol.“
Dva hlboké vzdychy.
Nič sa nedeje.
Einar otočil auto a zaparkoval oproti úradu.
„Idem hore po kartu. Tu čakaj.“
„Dobre.“
Vybavil som všetko a vraciam sa k autu.
Einar nikde.
Čakám. Pozerám. Nič.
A zrazu mi kýva od kancelárie.
Pýtam sa:
„Kde si bol?“
„Musel som si na chvíľu odbehnúť.“
Kartu som už mal. Potreboval som si ešte nakúpiť a stihnúť telefonát o druhej.
Hovorím Einarovi:
„A teraz rúbaj do obchodu! Treba mi nakúpiť a o druhej čakám veľmi dôležitý telefonát.“
Čas: 13:45.
Po ceste sa ma Einar zrazu spýta:
„Nechceš pivo?“
Reku, dobrý nápad.
„Jasné. Zastav v alkoholovom obchode.“
Vyšli sme z parkoviska a Einar odbočil na hlavnú cestu.
Po chvíli sa pýtam:
„A pivo sme nemali ísť kúpiť?“
„Aha... som zabudol.“
Ja:
Dva hlboké vzdychy. Vtedy aj teraz.
„Nič sa nedeje,“ povedal Einar. „Ešte je jeden po ceste, tam ti pristavím.“
Kúpil som pivo.
Pozrel som na hodinky.
13:53.
„A teraz už rúbaj do Heiðmörku!“
Od tej chvíle sa cesta zmenila na štart rakety.
Einar začal odpočítavať:
„Ešte desať minút... osem... šesť...“
Reku, keby si nebol taký pohoďák, nemusel by si mi tu teraz robiť štart rakety.
„Štyri... tri... dve...“
Ja už som ani nedýchal.
„Jedna!“
Dorazili sme k domu.
Einar zaparkoval.
13:57.
Tri minúty pred druhou.
Stihli sme to.
Vystúpil som z auta a v duchu si povedal:
Vidíš, keby si nebol taký stresmen, nemusel si mi tu teraz štart rakety napodobňovať.
Einar bol so sebou spokojný.
Ja už menej.
Ale bol rád, že som stihol telefonát.
A od toho dňa som vedel jednu vec:
Keď mi Einar povie, že niečo stihneme, mám tomu radšej veriť, až kým sa to naozaj nestane.
Toto je ďaší úryvok z mojej pripravovanej knihy Prežil som Island. Košičan medzi Vikingami. Ak sa vám páči, dajte mu "like" a komentujte. Ďakujem
