Taký obyčajný deň
Po tmavej noci plnej neistoty a strachu, vystúpila na oblohu jedna nádhera . Slnko. Bolo to neopísateľné prebudenie do krásneho sna.
Nie každé ráno slniečko budí šteklivými dotykmi jeho náruče. Pomaly sa štveralo po zadnej časti drzo vytŕčajúceho sa vrchu. Krásne prenikalo pomedzi malé, nič netušiace obláčiky. Jeho lúče obliali oblohu ligotavým leskom. Celé mesto obliala vlna dobrej nálady. I tí, ktorí nemali vždy svoj šťastný deň, ukázali slniečku svoj úsmev.
Usmievavé slnko po chladnej noci zohrialo celú krajinu, ba i vtáky začali nadšením štebotať. Ich štebot niesol pokojný vánok vetra celým lesom.
Slnko postretli žiaľ aj čierne mračná sťa temné sily, ale tie po chvíli ustúpili. No zrazu sa nenápadne z jednej strany oblohy na druhú začali presúvať aj ostatné drobné čierne mráčiky. Slnko sa však nedalo. Poprosilo o pomoc mocný vietor, ktorý všetky zlé mraky odohnal a obloha mala zase neopísateľne krásne jasnú farbu.
Postupne sa začalo stmievať. Všetky tvory sa ukladali na spánok. Z tmy sa pomaly vynáral žiarivý mesiac so skupinkou okolo tancujúcich hviezd. Zavládla noc, ale ráno zas odhalí ďalšie svoje tajomstvá.
Lentilka
