Mám rada deti. Vidia život ako bezstarostnú jednosmernú cestu s úsmevom na tvári, ako cestu za šťastím. No ich predstavy sú viac-menej nereálne. Mohli by sme byť ako oni? Viezť bezstarostný život, mať vždy to, po čom túžime? Viem, nie je to jednoduché a pre mnohých neuskutočniteľné. Avšak deti dokážu dokonale precítiť každú udalosť, či už pozitívnu, alebo negatívnu. Sú to najemotívnejšie stvorenia na Zemi. Prežívajú totiž veci niekoľko krát silnejšie ako my. Myslíme si, že práve oni nás nedokážu pochopiť, ale často krát sa mýlime a je to presne naopak.
Čím ďalej, tým častejšie sa vraciam k spomienkam na moje detstvo. V tom období mi veľa vecí unikalo pomedzi prsty. Jediný problém, ktorý si doposiaľ nik z nás neuvedomil, je vlastne v nás. Aj my sme boli deťmi. Skúsme zatvoriť oči a vráťme sa do čias, keď každý z nás mal minimálne o meter menej a nosil oblečenie, na ktorom nám kedysi ani nezáležalo. Vtedy nám bolo ukradnuté, čo si o náš kto pomyslí. Nepotrebovali sme na nikoho zapôsobiť výzorom - tým, kým sme ani nikdy neboli.
Únikom z dnešnej reality do sveta spred niekoľkých rokov, do hlbín seba samého zistíme, aké boli vtedy všetko jednoduché. V žiadnom prípade sme netušili, že tá rozprávka, v ktorej sme poznali iba smútok alebo radosť či šťastie alebo nešťastie sa niekedy skončí a my začneme žiť skutočný príbeh s názvom život. Nad veľa vecami sa ani nezamýšľame. Prídu nám také samozrejmé ako to, že sa každé ráno prebudíme a vstaneme.
A ja som týmto chcela iba v ľuďoch prebudiť to malé spiace stvorenie, ktoré kedysi niekto nazval duša.
Lentilka
