A ochranári psích duší dôvodia, prečo by ste nemali podporovať tento biznys od množiteľov. Ja sama často vo svojich blogoch vravím o takýchto ľuďoch ako o producentoch ( o. i. je to eufemizmus) a často dodávam, že mám chuť pri nich aj vracať. Nie len obrazne – nad ich charakterom, ale aj skutočne, keď prinesú psa takého špinavého, zanedbaného a smradľavého, že citlivého človeka by pri ňom naplo...
Keď ale čítam tie plamenné výzvy na FB (ešte stále chcete šteňa bez PP?! Videli ste jeho matku?!... z podtextu týchto útočiacich otázok vyplýva, že ak áno, ste horší, ako Hitler alebo Stalin) je mi vždy trocha smutno. Viem, že to títo ľudia, ktorí sa často ujmú opusteného, chorého psíka a poskytnú mu aspoň dočasný domov (a lásku) myslia dobre, a že myslia predovšetkým na opustených psíkov. Ja si ale vždy spomeniem na seba a verím (možno som naivná, ale stále verím), že som na svete nebola jediná.
Hneď vám vysvetlím o čom vravím.
Ja sama som predávala šteniatka (aj) bez PP. (Nie polovicu s PP a polovicu bez. Ale niektoré plemeno s PP, a iné bez.) A nehanbím sa za to. Nie že by som bola na to hrdá (lebo nevidím na tejto činnosti nič, čo by ma oprávňovalo byť pyšná), ale necítim sa byť ani zločincom. Mala som jednu sučku maltézskeho psíka bez PP (Mimi – písala som o nej a neskôr pribudla sučka westíka bez PP, všetky ostatné suky boli s PP, riadne uchovnené so zaregistrovanou chovateľskou stanicou) a bola úžasnou mamou. Milujúcou, hrdou, láskavou... až takou dobrou, že jej pukalo srdce, keď sme jej šteniatka predávali. Boli to malé hodvábne guľôčky odchované v byte s láskou a nehou. A hľadali sme im najlepší domov na svete. Nebolo tých peňazí, ktoré by ma presvedčili, aby som ich dala niekam, kde by im bolo zle. S našimi šteniatkami sme žili a bolo nám jedno či sú s PP alebo bez PP.
Každé jedno naše bábo dostalo rovnako veľa lásky, pozornosti a starostlivosti a každému jednéhu sme starostlivo vyberali nový domov podložený kúpnou zmluvou, ktorá obsahovala mnohé záruky o tom, ako sa budú noví majitelia o naše dieťa starať, že máme predkúpne právo, ak sa ho rozhodnú predať, že máme právo ho prísť pozrieť... kto nesúhlasil, nikdy šteňa nedostal...
Z mojimi detičkami som žila 24 hodín denne, a tak som ich poznala od čierneho nošteka, až po posledný chlp na chvoste. Ich povahu, „dobré“ aj „zlé“ vlastnosti, ich túžby a potreby... (jasné, že nevidíte úplne do tých malých lebčičiek, ale keď ste s nimi stále, viete, že tento neznáša mlieko, tento rád obhrýza kaktusy, tento sa rád schováva v diere, ktorú spravila jeho mama a je dva metre hlboká, tento rád chodí na skusy, ale je troška neistý a tak sa pridá vždy k niekomu, koho „podpichuje“, aby išiel na vojnovej výprave prvý...)
A všetkým sme vymýšľali nádherné nemá, ktoré ich najlepšie vystihovali. A tak sme mali Pružinku, ktorý (bol to chlapec) nikdy nepostál na mieste. Pútnika, ktorý prekonal všetky prekážky, ktoré som krpcom postavila do cesty v ich snahe dostať sa k nám aj v noci čo najbližšie a spať s nami v spálni. (Pretože oveľa ľahšie sa zbavíte „nášľapných mín“, ktoré prckovia zanechajú na dlažbe, ako na koberci). Ale Pútnik bol so švajčiarskou pravidelnosťou každú noc v spálni a toľko mrnčal pri mojej posteli, až som ho vzala na postel, tam sa mi schúlil na hrudi a ja som jeho malilinké šesť týždňové maltézske telíčko „obmotala“ svojím obrovským telom ako had a chránila som ho pred „zlobou sveta“.
Pí, nad ktorou moja teta zopla ruky a vravela jej: ty si Ludolfovo číslo? A Pí jej odvetila: Pincezná! Ty spostá...
Malého Johna – ktorý bol, tak ako v Robinovi Hoodovi, až príliš veľký. Výbuška, ktorý bol vznetlivý. Historika, ktorý bol troška hysterický, ale nechceli sme ho urážať takým menom a tak sme hysterika „prerobili“ na Historika... Ebolu, ktorá bola strašne „jedovatá“..., a keď si pre ňu prišli z Banskej Bystrice, našli ju spať na tanieri, ktorý pred pol hodinou dočista vylízala. A ja som ju predstavila: toto je naša Ebola. Mamička dvoch dcér zhrozene zhíkla – také strašne škaredé meno! U nás sa bude volať Lily! Ale to nie je škaredé. Vravím. Voláme ju Ebo. Alebo Ebolka... žiadne slovo nie je škaredé. Záleží od toho, aký mu dáte emočný náboj. Ale volajte si ju, ako chcete...
A tak od nás odchádzali noví majitelia a odnášali si Danynkov, Denynkov, Donynkov, Lilinky (nemá bez fantázie, ale veď nech)... ale pre mňa to vždy boli (a do konca môjho života budú) Malý John, Pútnik, Výbuško, Černobylko (Jeho oficiálne meno v PP bolo Chernobyl. Volali sme ho Billy, alebo Černobylko a vtedy som bola vždy v pomykove, aké I si tam mám „doplniť“) Ebolka...
Do konca (psích) životov mi noví majitelia písali (píšu), posielali fotky a mnohí ma navštevujú, pretože sme sa stali rodinnými priateľmi...
...za dvadsaťpäť rokov mojej chovateľskej činnosti so zaregistrovanou chovateľskou stanicou a pri priemere, že som mala občas aj štyri sučky, mi to vyšlo cca tri aj pol šteniatka do roka. (Teda žiadne množiteľstvo po stovkách či len po desiatkach "kusov“ za rok.)
Boli to úžasné roky plné odriekania, bez voľného času, bez čo i len pomyslenia na dovolenku, neustálej finančnej záťaže na svoj koníček (nikdy som nerátala, či sa mi výdavky vrátili – nevrátili)..., pretože so šteniatkami je báječný život. Kto ho nezažil, nepochopí. Nedá sa to opísať... keď sa šteniatka ovčiakov dostali k vreciam cestovín, vedľa ktorých boli vrecia s mulčovacou kôrou, a oni sa tri hodiny zabávali a všetky vrecia roztrhali na kúsočky dva krát dva centimetre a cestoviny spolu s kôrou a kúskami vriec perfektne premiešali a v tomto „piesku“ sa hrali na skrývačku a robili si v nej „brloh“ a „norovali“ v nej... a keď som ich objavila, v pol minutovom predstavení mi predviedli celý svoj repertoár, a keď skončili, ich tváričky žiarili nadšením a šťastím a hrdé, s povypínanými hrudníčkami čakali na pochvalu... (a tak som ich pochválila, vyváľala sa v tom „svinstve“ s nimi, zavrela ich do ohrady, všetko vyhodila do smetiaka, vyzametala do posledného kúsočka a zavolala kamošovi, že sa mi minuli cestoviny a potrebujem druhé. A mulčovacia kôra? Napokon, nikde nie je napísané, že ju pod stromami musíte mať, no nie?...) Keď som ich sledovala na vojnovej výprave, na ktorej prvýkrát objavili strašnú ozrutu s rohami. Ako stáli v nemom úžase s papuľkami pootváranými od údivu a nosom nasávali podivné kozie pachy. Ako sa plecami dotýkali jeden druhého a dodávali si tak odvahu, ako keď sa deti chytia za ruky. Ako sa postrkovali – choď prvý, ja ťa tu počkám... ak ste to nezažili, nepochopíte to...
Ale každá minca má dve strany... Pamätám sa, ako by to bolo včera, keď som volala majiteľovi Apolitka (v PP oficiálne meno: Apollo 13), a pýtala sa ho, ako sa môj chlapček má. Odpoveď bola: ani sa nepýtajte. Tak dobre, alebo tak zle? Vyzvedám a netuším nič zlé. Zle! V zime nám spadol do jazierka pod ľad a utopil sa! V tom okamihu mi telefón vypadol z ruky, ja som sa sklátila na zem a plakala som a plakala: môj Apolitko, môj Apolitko, môj malý Apolitko... V telefóne vedľa som počula mužský hlas, ktorý sa pýtal: ste tam ešte?... moje deti dobehli a stáli nado mnou, ale ja som si len zakrývala tvár, medzi prstami mi tiekli potoky sĺz a opakovala som: môj Apolitko... a v mysly som videla celý jeho úžasný život u nás (predávala som ho až ako ročného.) Ako som mu vravela - ty môj oslíček. Aký bol úžasný, ako ma miloval. Ako som ja milovala jeho... a potom, ako moje zlatko padne do ľadovej vody a snaží sa nadýchnuť a nájsť cestu z toho pekla von a snaží sa a snaží a sily mu ubúdajú a nemôže dýchať, nemôže... môj Apolitko... nikdy som ťa nemala predať... šepkám... Nikdy!
Neviem, koľko som tam ležala, neviem, koľko som plakala. Tomáško vzal telefón a vypol ho. Matúško si ľahol na mňa a objal ma...
Keď som si uvedomila, že svojho chlapčeka už nikdy neuvidím, povedala som si, že nie je na svete človeka, ktorý by si zaslúžil moje šteniatko.
Žiadny človek si nezaslúži moje šteniatko! Či už s PP alebo bez PP. Po tomto rozhodnutí som postupne zobrala všetky svoje sučky do roboty a dala ich vysterilizovať.
(Isto. Môžete povedať, že to bola nešťastná náhoda a že majiteľ za to nemôže. Mohol. Mal dvoch škótikov a ten prvý sa im utopil v jazierku v zime pred tým. Vtedy mi telefonoval a pýtal sa, kedy budú ďalšie šteniatka, že by chcel opäť dvoch škótok. A ja som vtedy s hrôzou vravela – dúfam, že nášmu sa to nestane! Nebojte sa... chlácholil ma vtedy...)
Prečo to všetko píšem? Myslíte si, že čakám poplácanie po pleci a utešenie? Nie. Poznám „ix“ chovateľov s PP, ktorí sú veterinármi, alebo vysokými kynologickými funkcionármi a chovajú „ix“ plemien, aby si „prilepšili“ k svojmu slabo prosperujúcemu biznysu. A ktorí sa ani zďaleka tak intenzívne a s takou láskou nevenujú svojim šteniatkam ako ja, alebo niekto mne podobný. Veterinár ich má zdravé (telesne) a funkcionár sa nemusí báť, že mu príde niekto z klubu na kontrolu a nájde nejaké nedostatky... ale pre nich je to iba ďalší biznys.
Keď som si bola pre Whisky, stála som v nemom úžase nad množstvom psov, a nad tým, v akých podmienkach boli psie matky s deťmi. Ale pani je rozhodkyňa, poradkyňa chovu... kto by oponoval...
A keď som po čase Whisky uchovnila a nakryla, u jedného zo psíkov – Atramenta, sa za pár rokov objavila dedičná choroba, ktorej klinické príznaky sa prejavia iba vtedy, ak obaja z rodičov odovzdajú šteňaťu poškodený gén. Bolo teda zrejmé, že ako otec šteniat, tak Whisky – ako ich matka, poškodený gén majú. Napísala som teda majiteľke chovného psa, aj chovateľke Whisky (pretože aj ona gén iba zdedila od svojich rodičov), čo som práve zistila. Chovateľka Whisky – poradkyňa chovu, vedúca funkcionárka a tiež rozhodkyňa mi doteraz neodpísala (je to dva roky). Majiteľka chovného psa mi poslala trojriadkový mail, že jej pes tú chorobu nemá a pridala k tomu šesť výkričníkov. Smutné je hlavne to, že táto pani je zároveň veterinárkou, takže by mala mať znalosti, čo znamená, že nejaká choroba sa dedí autozomálne recesívne a že ak aj jej pes nemá klinické prejavy choroby, je jej prenášačom. Najsmutnejšie je ale na celej situácii to, že obe panie ďalej produkujú potomkov po týchto chorých psoch. Toto ochorenie sa nedá vyliečiť, aj keď je pravda, že zviera s ním môže žiť, ale s určitými obmedzeniami...
Toto všetko nepíšem preto, aby som „chŕlila prach a síru“ na niekoho. Iba chcem poukázať na to, že je úplne jedno, či človek odchová šteniatko s PP alebo bez. Ak je niekto chrapúň, bude sa zle správať aj psom s PP, a ak je niekto slušný, to že občas bude mať šteniatko bez PP, to vôbec nebude taký ťažký zločin. Verte, že aj mnohí majitelia zvieratiek s PP sa popália, pretože chovatelia sú podvodníci.
Keď sa nedávno prišiel za mnou kamoš pochváliť, že si kúpil dogu s PP, zalomila som rukami. Mladý pes mal len jeden semenník, neopigmentované viečka a nos, mal stratu pigmentu a také krivé zadné nohy, že ledva chodil. Máš kúpnu zluvu? Pýtam sa. Vráť toho psa. Bude ťa stáť nervy, peniaze a budeš mať len starosti. Nemal (kúpnu zmluvu). Chcel (ho vrátiť), ale chovateľka mu povedala, že mu dá len polovicu ceny naspäť, že psa si má nechať, že ona za tie peniaze chce len rodokmeň a čip. Rodokmeň a čip! Viete si predstaviť, na čo jej tieto dve veci asi budú... (aby napálila ďalšieho hlupáčika.)
A takto by som mohla pokračovať do zajtrajšieho obeda vo vymenúvaní podvodov, do ktorých sú často zasvätení aj funkcionári klubu – priatelia, ktorých ruka ruku myje...
Nie, nechcem vás odhovárať od kúpy psíka s PP a prehovárať na toho bez preukazu. Bože chráň! Chcem, aby ste vždy rozmýšľali. Aby ste si každého preverovali. „...Aké plemená chováte? Ja vlastne ani nie som rozhodnutý, že chcem pudlíka, možno by mohlo byť a j niečo iné.“ Ak vám na takúto vetu ktokoľvek vymenuje 5 – 10 plemien, ktoré ešte chová a môže vám ich predať, tak sa odporúčajte a nestrácajte s ním čas. Ak vás niekto nechce vziať ku psom a ukázať vám ich rodičov v „prirodzenom prostredí“, tak má čo skrývať a vy by ste sa mali nad tým zamyslieť. Ak vám niekto sám od seba neponúkne kúpnu zmluvu, utekajte čo najďalej...
A ak už sa raz popálite, dožadujte sa svojich práv. Pretože kde niet žalobcu, niet ani sudcu. A napokon poctiví a láskaví ľudia doplácajú na zlé renomé svojich kolegov. Je jedno či chovajú psov s PP alebo bez...
