Ale Vesmír sa „pohol" a moju snahu o nového psa zaregistroval. A tak k nám znenazdania pribudla Damina...
Damina je stará sučka slovenského kopova, ktorá bola v útulku v Banskej Štiavnici. Niežeby útulok nebol aj tu, pár kilometrov od bydliska, ale keď už som cez Mirku vybavovala maltézáčku, povedala som si, že nech má Mirka aj teraz „zásluhy" a výber nechám na nej. Nuž a komu bola určená? Mamička môjho manžela je už 20 rokov vdova. V jej osamení jej robí spoločnosť malý bastardík - sučka Líška, ktorá ťahá na devätnásty rok. (Celý život nebola chorá. Ako šteniatko som ju odblšila, odčervila a ostatné nechala na svokru. Nuž a tá... si akosi myslela, že to jej stačí. Milá Líška nebola ani raz očkovaná a o odčervovacích tabletkách sa jej ani nesníva. Predsa nebola za tých skoro dvadsať rokov ani raz chorá. Takýto „nature" život jej evidentne ide k duhu...) Ale odbočila som. Svokra si predsa len uvedomuje že devätnásť rokov je na psíka až až, a preto ma poprosila, nech jej zoženiem ďalšieho. Má byť starší, aby nebol pojašený a ju aj jej starú psiu dámu neobťažoval svojou neutíchajúcou vitalitou, má mať už čo - to „odkrútené", aby sa mu nechcelo naháňať sliepky... proste nie psí mladík. A tak som Mirku poprosila, nech nejakého vyberie. Výber padol na Daminu.
V dohodnutý deň mi ju priniesli, vyložili a spolu s pánom, ktorý sa staral o prevoz, sme ju zaniesli k svokre...
Všetko vypadalo v poriadku. Líška aj Damina si nemienili nič dokazovať a Damina sa správala aj u cudzích slušne. Pán „odfičal" do práce a ja domov, v presvedčení, že je všetko tak, ako má byť. Večer som sa znova u svokry zastavila skontrolovať prírastok. Doma som nikoho nenašla, iba psíkov, ktorí sa tvárili, že je všetko v najlepšom poriadku...
No o chvíľu prišiel starší syn a farbisto mi líčil, aká je vraj Damina neprispôsobivá a zlá, ako si ľahla pred schody a nechcela svokru pustiť zo záhrady do domu, ako ju musel „zachraňovať" a ako aj na neho vrčala a štekala... proste psia obluda...
Na druhý deň ráno som odišla do práce a svokru nechala „napospas" Damine v domnení, že to bolo len nedorozumenie a že je už všetko OK. Pripisovala som to ceste v malej prepravke, cudziemu prostrediu... to by vyviedlo z miery aj homo sapiens, nie len „hlúpučkého" psíka. Ale svokra mi volala zúfalá, že nemôže ísť vôbec von - „tá nová" leží na schodoch a len čo otvorí, šteká a útočí na ňu...
Nuž, aby som to skrátila. Svokra to s Daminou jednoducho nevedela. Hneď ako otvorila dvere, sa jej uprene zadívala do očí, čože sa tá zlá čuba chystá urobiť... Ak sa na vás niekto uprene díva a cerí na vás zuby (umelý chrup, ktorým sa svokra na Daminu „usmievala", aby: „sa nebála.."), budete nesvoji aj vy, nieto pes, ktorý berie uprený pohľad a cerenie zubov ako predzvesť útoku... A tak Damina štekla... na čo svokra zjajkla a „rozhodila" rukami (rozumej zdvihla ruky do výšky aj s paličkou, ktorou sa podopiera...). No a keď sa na vás bude niekto uprene dívať, ceriť zuby a ešte sa aj zaháňať palicou, nebudete čakať, že sa vám jedna ujde. Alebo sa dáte na útek, alebo... Nuž a Damina si vybrala druhú možnosť. Nehrýzla, iba svokre naznačila, že je takéto správanie neprístojné...
Nepomohla moja „domestikácia" svokry (vysvetľovanie, kde robí chyby), ani „domestikácia" Daminy (tvrdila, že nič zlé nerobí a biť bez príčiny sa nedá...), a tak mi svokra rázne oznámila, že: „... tú hnusobu nechce ani vidieť, nech pakuje z domu a nech ju vrátim"...
...Nevrátila som. Vzala som ju k nám, kde okamžite zapadla medzi mojich deviatich. Nechcela si nič dokazovať, nič jej nedokazujú oni. Za ten mesiac, čo je u nás, nastali medzi mini iba dvakrát konflikty. Raz si myslela, že môže Atlaskovi vziať žrádlo - nemohla (ale skončilo to iba „miernym pohlavkom"), a druhýkrát mala pocit, že môže prísť a vyhnať Whisky z pelechu. Tiež nemohla. (Tiež to skončilo miernym pohlavkom.) ... Raz jej Mimino pri svojich „opičkách", ktoré stváralo na posteli spadlo na hlavu - ako ležala pri posteli, čo ju mierne rozhorčilo, ale inak už žiadne zvady a hádky...
Nuž, a aká Damina je? Ako poľovný pes nepozná surové mäso. (Poľovné psy sa kŕmia od šteňaťa mäsom vareným, aby nenačínali zver.) Občas uvažujem, ako sa dostala do útulku - pretože poľovných psov - kopovov obzvlášť - chová minimum „nepoľovníkov", a tak je aj ich množenie za účelom predaja na zisk niečím výnimočným. Je teda zrejmé, že nepochádza od množiteľa. Niekedy sa jej pýtam, ako žila pred príchodom k nám, ale Damina mlčí, ako partizán. Jej život asi ale nebol ľahký. Na prednej nôžke má ťažkú artrózu (môj predpoklad), pretože na ňu kríva a je pri chôdzi veľmi pomalá. A tiež sa jej vytvorila fistula nad hornou P štvorkou, takže ju zajtra čaká cesta k nám, RTG zuba aj predných nôh, prípadne aj zadných a extrakcia zuba...
Inak je to mazel na pohľadanie. Je kontaktná, má nás rada, poslúcha na slovo a je úplne jasné, že vychádzky absolvuje ako všetci naši - bez vodítka. Keď prídem domov, svojím „zvonivým hláskom" mi dáva najavo, že je tu, že je prvá v poradí a že aj ona stojí o moju pozornosť. (Samozrejme, že sa jej pozornosti dostáva, ale ona má pocit, že si to za tie roky ústrkov, čo u nás nebola, musí vybrať aj s úrokmi a že moji to majú vybraté na pár rokov dopredu a že by všetka moja pozornosť mala patriť len jej.) Cez to všetko sa Damina vprace do kože a za ten čas som ju nemusela ani raz vyhrešiť. Je spôsobná, a aj keď raz mala takú snahu, že: však aj ostatní sú na posteli, aj ja môžem..., pochopila, že nemôže, a tak si ľahne na koberček pri posteli a celú noc ma poctivo stráži... nechcem tvrdiť, že moji ju učia všetkým svojim lotrovinám, skôr by som povedala, že Damina sa opičí po nich a všetky lotroviny berie ako spestrenie svojho života a vyžíva sa v nich. A ja ju nechám - čo môžu ostatní, môže aj ona, veď je jednou z nich...
Myslím, že psí pán Boh to opäť zariadil bez toho, aby sa ma na čokoľvek pýtal a Daminu proste určil k nám. A tak u nás dožije zvyšok svojho života. Dúfam, že bude šťastný...
