Nemusím snáď pripomínať, že zvieratá majú v mojom srdci veľké miesto. A aj keď moje prvé slovo bolo HAVO a psi sú v mojom srdci „na výslní“, predsa sa v ňom nájde ešte veľký kus pre ostatné zvieratká.
Kedysi ako dieťa (odchovaná na seriáloch Daktari či indickom seriáli o malom chlapcovi, ktorý vlastnil obrovského slona menom Kala Nag - neviem, ako sa seriál volal, a myslím, že bol natočený na motívy Kiplingovej poviedky, ale to už naozaj iba hádam, prehrabávajúc sa v spomienkach...) som veľmi túžila po obrovských mačkách, slonoch, byvoloch koňoch... Ako som rástla, uvedomovala som si, že nežijem ako Joy Adamsonová v Afrike, ani ako malý indický chlapec, a tak by moje zvieracie lásky so mnou trpeli. A tak som sa pomaly vzdávala túžby po levoch, antilopách aj slonoch...
Hoci svoj naivný „rozum“ som si uchovávala veľmi dlho. Napríklad ako dieťa som naivne veľmi túžila pracovať v nejakom výskumnom ústave, kde by sa robili pokusy na psíkoch. Moja detská predstava bola taká, že by som ráno prišla do práce, tam by ma čakali vytešení, nadšení psi rôznych veľkostí, farieb a druhu, a spolu by sme sa „pretešili“ celý deň. Vôbec som neuvažovala nad tým, že by som na nich mala robiť nejaké (drastické) pokusy.
Oči mi raz otvorila moja stará mama, ktorá len tak medzi rečou utrúsila, že nejakej jej známej dcéra robí v takomto laboratóriu a že je to veľmi smutná práca, lebo sú tí psíci zatvorení v malých klietkach, a že ich tam rôznym krutým spôsobom týrajú, keď na nich skúšajú šampóny, pracie prášky a iné, a ako veľmi tí psíci plačú, a že veľmi nerada chodí do práce, lebo ju jej práce frustruje... Či to bola pravda alebo si celý príbeh vymyslela, neviem, viem iba, že som odrazu uvidela realitu, ktorá mojou detskou dušou otriasla do základov...
Dospeláci sa mi zdali zrazu veľmi zlí. Ale nikdy som k nim nepristupovala s podozrievaním a pochybnosťami. Aj keď som dospela, vždy som si tak nejako myslela, že keď je niečo dobré a správne – teda etické, že je predsa prirodzené, že to budú robiť všetci...
>Doteraz si to myslím, doteraz sa veľakrát „popálim“. Ale späť k zvieratkám.
Keď som začala pracovať a mala vlastné finančné prostriedky, ktoré som mohla použiť, na čo som len chcela, vravela som si, že si kúpim papagája a naučím ho hovoriť, hada, chameleóna... proste exotické „obludy“, dostatočne malé na to, aby so mnou mohli zdieľať môj obmedzený priestor.
Ale zase u mňa nastala etická dilema: vtáčik by musel byť zavretý v klietke (ak by som len nežila v Austrálii, ako manželka môjho priateľa, ktorá mala skroteného kakadu, ktorý s nimi žil celkom na voľno), levovi (ktorého dnes slovenskí zbohatlíci s obľubou chovajú) by chýbala šíra africká savana, no a had, či len hadík, by jedol živých tvorov a to by som nezniesla...
Napokon som ostala „verná“ svojim psíkom a mačkám. Aj s ich potravou mám často „duševné problémy“, pretože žerú mäso – čiže telo zabitého tvora. Utešujem sa však, že moji psi žerú iba zbytky, ktoré už ľudia nie sú ochotní skonzumovať, a tak tie kravičky a prasiatka kvôli mojim psíkom nezomreli. Že ten odpad by sa aj tak spotreboval do granúl pre psov a pre mačky a že je to teda vlastne jedno, či to moji psi zožerú v surovom stave alebo v podobe granúl...
Nuž a čo sa stalo s „mojimi“ psíkmi v labákoch? Začala som všemožnými prostriedkami a spôsobmi bojovať o to, aby sa zvieratá na pokusy nepoužívali. A niekedy mám pocit, že som, ako člen rôznych ochranárskych zoskupení, nejaký malý úspech dosiahla. Je to vtedy, keď sa legislatívne schváli, že v celej EU je zákaz testovania drogistického tovaru na zvieratách, alebo že sa do EU nesmú dovážať výrobky zo psej kože či zo slonoviny...
Nedávno ma však zaujal článok, v ktorom sa písalo, že v ČR testujú výrobcovia granúl svoje výrobky na zvieratách – teda psoch a mačkách.
Hoci som dnes už dávno dospelá, naivne som si v prvom okamihu predstavila rôzne značky granúl v rovnakých miskách, ku ktorým sa pustí nejaký psí gurmán – napr. Olwenka (ktorá všetko nezožerie ako vysavač), ktorá bude znechutene chodiť od misky k miske, ovoniavať, ochutnávať... až si napokon vyberie to – pre ňu a podľa nej – najchutnejšie, zožerie z toho trošku, aby sa nepovedalo a výrobca sa poteší – haleluja, to je to správne! A tak som si v naivnej viere článok otvorila a prečítala....
Asi som nemala. Lebo som opäť ostala „stáť“ v nemom úžase, opäť mnou moja naivita konfrontovaná s realitou silne zatriasla a opäť som si sama pre seba povedala: ako si len mohla byť tak naivne hlúpa? Čo si si vlastne myslela?! Že tu budú šťastní tučnučkí psi, ktorí sa budú trhať, kto skôr bude „otestovaný“ (vykŕmený) na granuliach?!
Ale aby som sa podelila so svojim zážitkami: granule sa na psoch či mačkách testujú rovnako krutým spôsobom ako ktorýkoľvek iný výrobok. Je jedno, či je to cigareta, ktorej dym sú psi nútení inhalovať, či šampón, ktorý sa im kvapká do spinkou roztvorených očí, ktorými nemôžu žmurkať, alebo dáke iné svinstvo. Psi a mačky, na ktorých sú testované granule, sú vystavení niekoľkodňovému hladovaniu, aby sa potom nákŕmili ad libidum a sledujú sa na nich gastrointestinálne problémy. Často sú zámerne prekrmovaní, alebo hladujú, alebo sú dlhodobo kŕmení jednostranne chudobnou stravou (z ktorej sú odstránené dôležité živiny). Dietetické krmivá sú skúšané tak, že sa zvieratám zámerne poškodzujú, resp. vyoperujú orgány – napr. obličky, aby sa preukázalo, že aj pri tejto funkčnej nedostatočnosti je krmivo pre zviera vhodné... a psi a mačky umierajú v rovnako krutých bolestiach, ako by sa na nich skúšali chemické látky...
Zdá sa vám to zvrátené? Aj mne. Keď to píšem, mám husiu kožu pri predstave, čo všetko sme ochotní našim zvieracím priateľom urobiť. Že sa nájdu chovatelia, ktorých živobytím je chovať psov pre takéto zariadenia a dodávať im ich doslova po stovkách... Že ľudia, kupujúci svojmu psíkovi granule v dobrej viere, že mu dávajú všetko potrebné, sa nevedomky spolupodieľajú na tomto utrpení. Že sú vlastne klamaní a zavádzaní a že by snáď mnohí svojich psíkov ani granulami nekŕmili, keby boli oboznámení s realitou, ktorá pre mnohých psích nešťastníkov končí smrťou, ktorá je len vykúpením po krátkom a krutom živote...
Dnes si už nemôžem naivne vravieť, že „dospelí sú zlí“... ja sama som dospelá! Ale viem, čo môžem a musím. Musím vám to povedať, aby ste vedeli pravdu. A môžem si vybrať, čím nakŕmim svojich psov. Celý život som všetkých svojich psíkov kŕmila mäsom, pretože ich pokladám za mäsožravcov a nie granuložravcov. Keď svoj názor prezentujem verejne, hneď sa na mňa ako supy znesú rôzni odborníci na granule – obvykle veterinári – predajcovia a díleri, ktorí ma verejne zosmiešňujú, ponižujú a poučujú, presviedčajú, že tomu nerozumiem, že som hlúpa a verejne „stavajú na pranier“ ako odstrašujúci príklad hlupáka. (Irene Sehnerovej sa po jednej verejnej prednáške o krmení mäsom dokonca veterinári vyhrážali.)
Ale ja mám dnes ešte o jeden dôvod navyše kŕmiť svojich psov mäsom.
(link na celý článok o testoch uverejním v diskusii - ak nejaká bude)
-->
