Často mám pocit, že ja a Mrakoplaš sme tá istá osoba...
... Je to asi dva mesiace, čo dostala Joy porážku. Po kortikoidoch sa jej na chvíľu polepšilo, ale za pár dní sa dostavili kŕče a rôzne ťažké záchvaty. V robote sme (čiste náhodou - ešte jej zmerám cukor, či jej nedáme aj trocha glukózky...) zistili, že po porážke sa u nej prejavil diabetes. Týždeň som ju každú chvíľu pichala, merala cukor v krvi, dávala inzulín a snažila sa nastaviť presnú časovú aj jednotkovú dávku, aby sa mala čo najlepšie...
Čo čert nechcel, ešte mi aj v jeden deň ostalo v robote veľmi zle - silná bolesť v epigastriu s vystreľovaním do ľavej strany krku a ľavej paže... S Robom sme šli do labáku, keď som dostala prvú „pecku", až som sa „sklátila" a už som nevstala. Zavolali RZP-čku a tí ma s húkačkou viezli na pohotovosť. Snažila som sa to vidieť z tej lepšej stránky a vravela som si, že s húkačkou som ešte neišla...
Joy bola so mnou v práci (kvôli tým meraniam...), a tak som Robovi - ktorý mal nočnú - prízvukovala, že jej má o polnoci zmerať cukor, pichnúť tri jednotky inzulínu (podľa hladiny cukru), zavolala svojej „óperke", ktorá sa stará o mojich psov kým som v práci, vysvetlila čo sa stalo, uistila ju, že ešte neumieram (moc som v to dúfala) a vydala sa do rúk lekárom, ktorí „na mne robili pokusy"...
V pracovných handrách (v ktorých ma odviezla sanitka) som ležala na posteli na interne a myslela na svojich psíkov (a svoj život). Čakala som na telefonát od Roba a hodiny sa vliekli neuveriteľne pomaly. Presne o polnoci zazvonil a spustil: Čau Maťa. Tak som tu, pozerám na toho tvojho psíčka... Vieš, má už dvanásť rokov... po porážke... a ešte aj tá cukrovka... Myslím, že sa už z toho nedostane. Je už stará, vnútorné prostredie kolabuje... je jej zle... neuspím ju, kým si v nemocnici, aby si to nevidela a nebolo ti ľúto? Aby si neplakala?...
(V stotine sekundy som si predstavila Joy, ako trpezlivo čaká v klietke kým sa vrátim a on ju berie, pichá jej anestetikum, aby zaspala, a potom ju „uspáva" navždy. A ako ona celý čas, kým jej vedomie nezastrie smrť čaká a vyzerá ma, kedy sa vrátim a vezmem ju domov...) a v okamihu som začala vrieskať do telefónu: nech ťa to ani nenapadne! Okamžite vyskočím z okna (bola som na 11-tom poschodí) a idem do roboty a beriem ju domov! Ak chceš, aby ma z interny previezli rovno na psychiatriu, tak ešte chvíľku mi niečo rozprávaj! Nezabiješ ju! Nie teraz! Nie takto! Nie bezo mňa!... vrieskala som do telefónu a Robo ma ukľudňoval, aby som sa nerozčuľovala, že jej nič neurobí, že mi chcel len dobre, že nechcel, aby sa trápila... bla bla bla...
Jedna moja logická časť ho dokonca chápala. Je kamoš, je mu ľúto psa, ktorý sa trápi, nechce, aby som toho bola svedkom a aby som nebola v emocionálnom strese... Chápem. Ibaže ešte som neurobila všetko, čo bolo v mojich silách, aby som jej pomohla, a nikdy, NIKDY! by som ju na jej poslednej ceste zbabelo neopustila, nech by to pre mňa bolo akokoľvek ťažké...
Po dvadsiatich štyroch hodinách som z nemocnice zbabelo utiekla za svojimi psíkmi a tešila som sa, že je všetko v (relatívnom) poriadku... Jou sa postupne zotavila, naučila sa opäť chodiť, vykrútená hlavička sa (skoro) celkom „znormalizovala", je orientovaná, dokáže reagovať, chodí tak, že nikto nepozná, že jej niečo bolo, a to som ju nosila na rukách, takmer kolenačky som ju podopierala, lebo padala a nebola schopná urobiť tri súvislé kroky bez toho, aby ju neprekotilo na postihnutú stranu. Jesť som jej dávala až do papule a čúrala pod seba... A po pár mesiacoch... vualá... „nová" Joy... Vzala som ju do práce, ukázala Robovi a (s výčitkou) vravím - tento ujo ťa chcel zabiť!...
...Bola som šťastná, ako blcha a dúfala som, že všetko zlé sme preskákali a zase bude fajn...
Prešlo iba pár týždňov...
... a ja som v nedeľu ráno vstala a vzala Olwenku na preventívnu prehliadku do roboty, lebo mi pripadala nejaká slabá. Už sa jej nechce toľko chodiť, ako kedysi. Už sa tak neteší. Mám pocit že sa tak nejako postupne... zošúverila... ako starý človek... Bola som s ňou síce na prehliadke na jar, ale má už trinásť a pol roka, kedysi bola veľmi chorá... má nárok na častejšie kontroly...
...dievčence už končili, vraj nech počkám na Vlada, ktorý ich príde vystriedať. Počkala som. Urobili sme biochemku... a ... preventívna karma ma opäť dohonila. Zrazu sa mi zmenil svet (keby len mne), a už nič nie je ako kedysi...
Pri vyšetrení sa zistilo, že Olwenkin paknreas vôbec nepracuje. Sono preukázalo „novotvar" (aké pekné slová si vymýšľame, aby sme nemuseli povedať: nádor...) (pravdepodobne) na pankrease...
Uvedomila som si, že Olwenke zostáva pár chvíľ života...
Vlado sa rozhodol, že zlyhanie budeme brať aj ako akútne, aj ako chronické a predpísal jej aj antibiotiká. Pri každom jedle pankreolan a prísnu diétu...
Neviem, či ste to už zažili... človeku je dobre... a dobre... a potom ide s nejakou prkotinou k lekárovi a ten mu povie správu, ktorá ho zdrví a odrazu sa všetko obráti... a nič nefunguje...
Hoci sa Olwenka až do soboty večera tvárila, že nemá žiadne problémy, po nedeľnom vyšetrení sa úplne „zosypala" a ostala skutočným maródom. Prestala jesť, prestala chodiť a celá jej tvárička v okamihu zostarla a je na nej vidno, že „melie z posledného"...
Z roboty som odchádzala zdrvená, ale mala som pocit, že máme pred sebou pár spoločných mesiacov života... ibaže ona sa tvári tak, ako by to malo byť už iba pár spoločných dní...
Je slabá, nechodí, stoná a nežerie. Kupujem všetky možné dobroty, ktoré kedysi zbožňovala..., ale iba ovonia a ide preč. Vidno na nej, že by aj jedla, ale nejako jej to nechce ísť dole krkom... Kŕmim ju z ruky, ponúkam kuracie prsia, hovädzie, bravčové, varené srdiečka, kinder šunku, miláčika, jej obľúbené granko... nič...
Nasilu do nej pchám pankreolan zakaždým, keď zje čo len jedno sústo...
Zajtra to budú presne dva týždne...
V pondelok svietilo slniečko a tak som ju vzala na rukách do záhrady. Preniesla som ju takmer až nakoniec a položila do nízkej trávičky, lebo už aj vyššia tráva jej robí problémy pri chôdzi - aby sa nenamáhala. Nech na slniečku troška pookreje. A ona šla, chvostík ešte stále zakrútený nad chrbátikom, kmitala nožičkami a ja som na ňu hľadela a nemohla som sa zbaviť dojmu, že je to vlastne akási rozlúčka s týmto svetom. Po tvári sa mi kotúľali slzy, hoci som si vravela, že kým je ten chvostík hore a nie spustený dole, ako vlajka na pol žrde, a kým kmitá tými maličkými nožičkami, je vlastne všetko ešte dobré...
A tak som sa na ňu cez slzy usmievala a vravela som jej, čo budeme robiť spolu na jar... nech necíti, že som smutná, nech ju to nedeptá, má dosť starostí sama so sebou...
A to je vlastne všetko... Teraz leží vedľa mňa, počujem, jak v spánku tichúčko chrapká...
Takmer presne pred rokom nás náhle opustil Atramentko. V jeden deň som sa „kasala", že on i Atlasko majú len šesť rokov, že ich ešte v zdraví čaká najmenej desať, a o dva dni som ho pochovávala v záhrade po akútnej peritonitíde - doobeda mu prišlo zle, vzala som ho do práce, večer sme sa vrátili a po polnoci bol už mrtvý...
Neprešiel rok a Joy sa „zosypala" a ja som si vravela: pane Bože, nechcem to znova zažiť, nechcem pochovávať svojho ďalšieho psíka, aj keď má dvanásť rokov, prosím, prosím, neber mi ho...
Joy sa polepšilo a ja som sa tešila, že bude všetko opäť v poriadku...
Ale preventívna karma nepustí: keď to už vypadá, že ma niekedy v budúcnosti postretne niečo pekné a dobré, postretne ma niečo hnusné v prítomnosti a hneď...
Mňa ... a Olwenku...
