Keď robím a je ľudí málo, vravím si, že lepšie je ,keď sa naháňam a čas uteká tak , že nestíham sledovať hodiny, ako pospávať cez obed v robote. Potom sa ale náhlim, neviem, čo skôr, nestíham upratovať operačku po chirurgických zákrokoch, každý na mňa kričí, že ma potrebuje, aby som mu išla pomôcť, a tak trocha s nostalgiou si vravím, že mi včera bolo vlastne dobre.
Ale keby som si mohla vybrať, vybrala by som si dni nabité prácou.
Ten dnešný taký je, ( ten včerajší nestál za veľa).
Už pred deviatou klope pani, ktorá má v ponožke zabalené šesťdňové šteniatko basetíka. Je nervózna a zúrivá( čaká Vlada). Pamätám si ten pôrod- bol pomalý, ale v pohode. Šteniatka boli životaschopné, pohyblivé, bez problémov. Teraz majiteľka zúri, že všetky šteniatka skončili v smetnom koši a že sme isto na vine my...
-... a keby bol doktor...(Vlado ) urobil cisarák, tak by sa to isto nestalo, teraz budem mať u vás cisaráky do konca roka zadarmo...-
Konečne prichádza Vlado a venuje sa jej. Keď máme chvíľu voľno, pýtam sa ho, ako to vyriešil.- Dal si mu antibiotiká?-
-Nedal. Antibiotiká je zbytočné mu dávať. Musí len vydržať a uvidíme, či prežije. Ľudom sa nezavďačíš. Keď urobíš cisarák a štence podochnú, povedia, že si zle spravil cisarák, keď ho neurobíš, lebo nie je potrebný a tiež podochnú, povedia, že je to preto, že si ho neurobil. Keď jej rodila tá basetka, tak som jej vysvetlil všetky za, aj proti cisaráku- bola veľmi slabá a nemusela ho prežiť. Súhlasila s asistovaným pôrodom a teraz som aj tak ja na vine.-
-Áno, Ľuďom sa nezavďačíme. Vieš, chápem ju, že je rozmrzelá. Ty sa na to pozeráš vždy iba ako lekár. Ja som aj chovateľ a tak sa na to dokážem pozrieť aj z tejto stránky. Ale keby som si ja musela vybrať, dala by som prednosť sučke, pred šteniatkami. Ten prijímací formulár by mali podpisovať všetci. Aj ,,banálne“ asistované pôrody. Ale ani podpis majiteľa, že berie na vedomie riziká spojené so zákrokom ešte nie je zárukou, že sa nebudú na nás hnevať. Vždy je na vine personál....-(a nie povedzme herpesvírus.)
Už týždeň k nám chodí psík čivavy, ktorému je striedavo lepšie- horšie. Majiteľka ani nevie, či má poriadnu stolicu, lebo chodí do roboty a psík behá po vonku. Už týždeň mu dávame infúzky, chvíľu je, potom zase vracia a neje...včera ho Jurko hospitalizoval. Dnes ráno sedí v klietke vo svojom domčeku presne tak, ako sme ho tam včera nechali. Je taký vystrašený, že tras svalov mu vidno pod kožou a keď ho aj s domčekom vyložím z klietky, že ju upracem, okamžite skočí do svojho ( očúraného) domu a znova sa iba trasie.
-Činči...- prihováram sa mu, ale vôbec so mnou nekomunikuje. ( neskoro večer, keď sa ordinácia vyprázdni, tak ho pustím, aby si pobehal, ale znova iba vyskočí ku mne na gauč a keď ho chce Jurko pichať, (-Maťa, podrž mi ho na chvíľu, potrebujem mu toto pichnúť.-
-Nepodržím, konečne sa ma nebojí a teraz mu nebudem robiť zle. Podrž si ho sám.-)vylezie mi do klína, aby som ho uchránila pred svetom.)
Počas dňa dostáva viackrát infúzne roztoky a voláme majiteľke, aby si pre neho večer prišla- doma mu bude asi lepšie, ako tu- už len kvôli tým stresom.
Na desiatu je objednaná ablácia zvukovodu, tak hneď o deviatej začíname všetko chystať.l Pacientom je starší mops a uspávať mopsov je vždy väčšie riziko, ako uspávať iné plemeno. Dokonca ani s buldogmi nie sú pri anestéze také problémy, ako s mopsami.
Vlado a Zuzka operujú mopsa, Janko im robí anesteziológa a ja pomáham najstaršiemu lekárovi- chystám mu jednoduchý ,,vercajch“ na banálnu chirurgiu- výrastok na stopke na hrudnej končatine bernského salašníckeho psa – vedľa v prípravovni.
Zákrok je to jednoduchý a nebude to trvať viac, než pätnásť, dvadsať minút. Oveľa dlhšie trvá majiteľom, kým si psa odvážia a chytia ho tak, aby mohol dostať do svalu anestetikum . Je jasné, že berňák má na všetko svoj vlastný ( a dosť vyhranený) názor a keď sa oženie po majiteľovi a hneď potom aj po majiteľke, dávame mu náhubok a až potom ho uspávame. Kým sa s ním prechádzajú vonku, (kým anestetikum zaberie,) vybavujem ďalšie očkovanie, kontroly a iné maličkosti, ktorých vôbec neubúda.
Berňák je prispatý. Spolu s majiteľom ho vykladám na stôl( -vy za predné nohy, ja za zadné-) a chceme mu zaviesť kanylu. Ukladám ho do hrudnej polohy.
-Zdvihnite mu hlavu, aby si obzeral našu lampu.- Prikazujem majiteľovi, ktorý je podľa mňa až priveľmi vyklepaný. Veď je to predsa jeho pes a už takmer spí...... po pol hodine voláme majiteľov dnu. Pes už je na zemi, pomaly sa preberá a ja majiteľa poučujem:- Teraz dostal antibiotiká. Dali sme mu na to aj tlakový obväz. O dva dni prídete na kontrolu, dostane ďalšie antibiotiká a obväz mu potom zložíme. Už som mu dala aj injekciu na prebratie, za chvíľu bude hore.-
Pes sa naozaj za chvíľu preberie, ale chodiť sa mu ešte nechce, a tak ho kolega spolu s majiteľom nakladajú do nosidiel a odnášajú k autu, kde ho naložia do kufra. Ja zatiaľ upratujem stôl po chirurgii.
O minutku spolu vchádzajú dnu a kolega mi vraví:- Martina, vravel som vám, že on je zúrivý! Pohryzol majiteľa!- ( ako keby som oponovala...) – Umyte mu to a vydezinfikujte!- Prikáže mi.
-Poďte.- Volám majiteľa k umývadlu. – Ukážte, kde vás pohrýzol?- odniesla si to ľavá dlaň a zápästie. V strede dlane má tržnú ranu, vhodnú aj na jeden steh a ešte pár dierok po zuboch až cez kožu. Dezinfikujem mu rany a popritom vravím.:- Mali by ste s tým navštíviť lekára, pretože sa vám to môže zapáliť od baktérií, čo má pes v papuli a budete mať ,,takúto“ (ukazujem)ruku a bude vás to veľmi bolieť. Vysvetlite lekárovi, že je to váš pes, že sa práve preberal z narkózy nevedel o svete a bezmyšlienkovite chňapol.-
Medzi týmto komentárom mu ruku obviažem a na záver to celé trocha zľahčím:- No a o dva dni na antibiotiká a na preväz.- usmejem sa na neho, lebo vidím, že je vystrašený. –Ale k tomu lekárovi naozaj choďte!-
-Pôjdem.-
Kým všetko upracem, vedľa lekári dokončujú abláciu zvukovodu a púšťam sa do upratovania aj operačky.
-Tak ako?- Vyzvedám.
-Bol to adrenalín.- Konštatuje Vlado. Viem si to predstaviť. Už pri uspávaní a intubovaní to bol adrenalín. Ale sučka je v poriadku a to je hlavné.
Cez dvor odchádzam za majiteľkou, ktorá je naša známa( po rokoch práce si s klientmi vybudujete rôzne stupne vzťahov, z niektorých sa časom stanú známi, z niektorých dokonca priatelia s ktorými trávite občas spoločné opekačky... ) a oznamujem, že psík je v poriadku a že si za pol hodinu môže pre ňu prísť.
Prichádza boxerka Aida na vybratie stehov. Rana na nohe sa jej pekne zahojila, aj keď to nemá najpeknejšie, lebo sme jej museli vybrať spolu s nádorom aj veľké kusy kože a okolitého tkaniva. Ale ju to zrejme netrápi a veselo si hopsá po ordinácii, všetko si prezerá, všade vlezie a na každého radostne funí.
Cez obednú prestávku na chvíľu zamykám čakáreň, rýchlo upracem, umyjem podlahy, naobedujeme sa a už zasa otvárame.
Prichádza jedenásťročný bastardík vysterilizovaná sučka, ktorá má enormne zväčšené brucho. Vlado ju počúva fonendoskopom a potom robí sono, ja ju pomáham fixovať, aby ležala na chrbte a mohli sme urobiť vyšetrenie.
Vlado sa vypytuje, ako rýchlo brucho narástlo,( za desať dní) od kedy je vysterilizovaná, či prijíma normálne potravu. Sondou ,,behá“ po bruchu a ja mlčky sledujem obrazovku. Už dávno som sa naučila rozoznávať orgány a tak viem, čo vyšetrenie odhalilo.
-Nnnno, nevypadá to s touto vašou sučkou ružovo. – Vraví Vlado . – Ascites sa nepotvrdil. Tekutinu v brušku nemá, srdiečko má v poriadku. Ale objavil som v brušnej dutine veľký útvar. Isto nerástol iba desať dní, ako opisujete, ale podľa všetkého je to nejaký druh nádoru. A je taký veľký, že ani nedokážem určiť z ktorého orgánu vyrastá. Skúsim si ju ešte priholiť a skontrolovať vnútorné orgány.-
Vlado holí ďalší kúsok kože, sučka sa bojí a snaží sa dostať na nohy. Prihováram sa jej, aby ešte vydržala. Objavíme obličku s normálnou štruktúrou, ale kamkoľvek inam sa Vlado pohne so sondou, všade vidno iba zhubné tkanivo.
-Jediné, čo prichádza do úvahy u tohto vášho psíka je diagnostická laparotómia. To znamená, že jej rozrežeme bruško a pozrieme, ako vypadajú vnútorné orgány a či sú ešte schopné normálne fungovať. Ale už podľa sona vidno, že to bude mať ťažké tento váš psík.-
Muž mlčí. Vypadá, ako by bol zmierený so všetkým, čo mu Vlado vraví, iba jeho ruky vypovedajú o tom chaose a vojne, ktorá mu drása vnútro. Aj keď je to ,,obyčajný“ bastardík, pánovi na ňom záleží a naša správa ho zdrvila. Bezmyšlienkovite krúti vodítkom a neustále hladká svoju sučku po hlave.
-Maťa, hospitalizuj ho, a keď budeme mať čas, pozrieme sa na ňu.-
-Počkaj. Najprv by si mal pánovi povedať aspoň predbežnú cenu operácie.-
-No, ťažko sa vyjadrovať, lebo nevieme čo nájdeme v bruchu a či budeme niečo robiť, ale za laparotómiu to bude... – Vlado povie sumu a majiteľ mlčky prikývne.
Vezmem prijímací formulár a začnem sa vypytovať majiteľa na meno, adresu, vek a meno psa...
-Maťa- povie majiteľ a zasa bezmyšlienkovite hladká ušatú hlavičku.
-Dobre, dajte ju do klietky. Keď začneme operovať, zavoláme vám. Chcete prísť a pozrieť sa?-
-Nie. Na čo?- Krúti hlavou. –Len mi zavolajte, čo ste našli. A kedy si mám pre ňu prísť? Ja nemám auto.-
-Bývam neďaleko. Ak chcete, večer vám ju prinesiem.- Ponúkam sa.
Muž odchádza a keď sa neskôr vyprázdni čakáreň a pacientov ubudne, nachystám na laparotómiu, prichystám foťák a začíname operovať.
Vnútro psíka je ešte horšie, ako sme čakali. Keď Vlado prereže lineu albu, v brušnej dutine objavíme nádor veľkosti detskej hlavy. Je taký veľký a prirastený k orgánom, že aj keď ju ,,rozpárame“ takmer ,,od hlavy k päte“, nedokážeme ho vybrať mimo brucha. A tak skontrolujeme zvyšné orgány, tak, ako sa nám dá- v bruchu. Objavíme cysty na vaječníku, cystóznu pečeň, zmeny na slezine.
-Dobre, Maťa, poďme fotiť a potom zavolaj majiteľovi, že navrhujem eutanáziu. S tými cystami na pečeni veľkosti orechov a takým nádorom, čo sa nezmestí do brucha sa nedá žiť.-
Urobím pár fotiek, Vlado začína zašívať a ja idem telefonovať.
-Dobrý deň, veterinárna poliklinika. Vy u nás máte sučku Maťku, ktorú sme mali opertovať.-
-Áno...-( ticho plné obáv.)
-No... viete... operácia odhalila nádory a cysty na vnútorných orgánoch a najlepšie by bolo, keby sme ju uspali, lebo sa bude veľmi trápiť....- Teraz robím prestávku ja a čakám, čo povie. Asi nikdy sa nenaučím byť úplne nad vecou a takéto správy vravieť majiteľom oznamovacím tónom.
-Mama nie je doma a príde až o štyri dni. Musí sa s ňou rozlúčiť.... naozaj nevydrží tie štyri dni?-
Je to skôr prosba, ako otázka.
-Neprislúcha mi vyslovovať takéto prognózy, ale prídite, doktor S..., vám všetko vysvetlí-
-Môžem prísť iba autobusom.-
-Nevadí, počkáme vás.-
Položím telefón a vchádzam do operačky.
-Žiadna eutanázia, aspoň zatiaľ. Mama príde o štyri dni a musí sa s ňou rozlúčiť.-
Maťke dávam silné analgetiká, lebo isto mala bolesti už pred operáciou. S takouto diagnózou sa nedá bez bolesti fungovať. Vlado ju poctivo ,,štopká“ , lebo nádor v bruchu spôsobuje veľké pnutie kože, tak nech to vydrží....
... keď príde majiteľ, Maťka je už prebratá a ustato kýva chvostíkom. Zasa ju nežne hladká po hlavičke, prikyvuje na Vladove rady a nakoniec si ju naloží do tašky a odchádza.... prajem im iba, aby jej to krehké ,,zdravie“ vydržalo čo najdlhšie a veľmi sa netrápila....
Domov idem spolu so zapadajúcim slnkom, ktoré žlto oblizuje končeky trávy a obilia. Mám rada večery, keď je všetko oranžové, vonku je kľud a ja sa vraciam k svojej svorke, ktorá ja vďaka Bohu zdravá.
Victor Hugo v jednej svojej knižke napísal: ĎAKOVANIE DO PRÁZDNA, TO STAČÍ...
A keďže mám za čo, tak ďakujem...
