Ale nepíšem to len tak. Ešte keď bola Brenda u nás, priniesla Gabika ďalšieho nechodiaceho pacienta – Bobinu. Bobinu vlastnila staručká pani na dedine, kde - ešte aj v dvadsiatomprvom storočí – majú psíkov na reťazi. Keďže v takýchto podmienkach sa dá len veľmi ťažko pomôcť psíkovi ochrnutému na zadné nohy, Gabika presvedčila majiteľku, aby ju dala k nám, do nemocnice. Bobinka dostala ultimátum – alebo sa do týždňa vylieči alebo ju máme utratiť...
...je jasné, že sa nevyliečila. Bol to ďalší pacient odsúdený na smrť a teda ďalší vhodný kandidát pre Vlada, aby si na nej vyskúšal myelografiu.
Po dlhšom čase, keď si Vlado na Bobinku našiel čas, urobil je myelografiu v štyroch polohách, ktorá potvrdila blokáciu cirkulácie mozgovomiešneho moku v oblasti 12-teho a 13-teho hrudníkového stavca, a taktiež kompresiu (tlak) miechy v tejto oblasti spôsobený vyskočenou platničkou.
Po sérii týchto vyšetrení mohol nasledovať ďalší chirurgický zákrok, ktorým bola hemilaminektomia.
Je to odstránenie jedného oblúku stavca (alebo viacerých stavcov), aby sa chirurg dostal k miestu na mieche, na ktorú tlačí materiál vyskočenej platničky. Ten treba veľmi jemne a precízne odstrániť tak, aby sa nepoškodili nervy a miecha sa mohla dať „do poriadku“, aby zase plnila svoj účel.
Bola to prvá operácia tohto druhu na našom pracovisku a Bobinka bola veľmi vhodným kandidátom, pretože myelografia potvrdila vyskočené platničky.
Zákrok opisovať nebudem, bolo by to zdĺhavé a jednotvárne, dodám iba, že to bol zákrok veľmi náročný a dopadol dobre a po týždni sme začali s rehabilitáciou. Tú vám popisovať tiež nebudem, pretože som ju už opisovala viackrát. Dodám iba, že práve operácia Bobinky bola tým popudom, že sme sa rozhodli, že si zabezpečíme pre paréznych pacientov bazén (aj keď je to len taký bazénik, ale plní účel).
...aby som to skrátila. Dnes už Bobina behá. Jedna nôžka ju ešte celkom neposlúcha, a tak troška vrtí zadkom, ako taká... „ľahká dáma“... ale teší sa zo života, ktorý je dnes celkom iný ako kedysi, keď jej celoživotný priestor boli iba dva metre reťaze.
Nuž a kde skončila? Kde inde, ako u Vlada, ktorý si ju adoptoval. Nosí ju cez deň do roboty a Bobina sa cíti ako doma. Rada „ordinuje“ a vysvetľuje každému novému pacientovi, že má v našej ordinácii všetko pod palcom. Veľmi dobre stráži a aj v noci ohlási každého návštevníka, ktorý sa čo i len priblíži k dverám polikliniky...
A pýtate sa, prečo som na začiatku spomínala Brendu? Práve hemilaminektomia bola tá operácia, ktorú si chcel Vlado na Brende vyskúšať skôr, ako sme ju mali utratiť. Bola som proti, pretože sa mi zdalo, že si Brendička už dosť vytrpela. Vlado neoponoval, a ako vždy, napokon to osud zariadil za nás a zoslal Vladovi pacienta, ktorý túto operáciu nutne potreboval. Ba čo viac, Vlado ju zvládol bravúrne, a to, že dnes Bobinka behá po poliklinike, je v prvom rade jeho zásluha.
Na záver už iba dodám, že snáď Bobinkou skončila „vlna“ nechodiacich pacientov, ktorých sme mali v poslednom čase viac než dosť...
