Všetky klietky vo vyšetrovni máme plné, aj v hospici sa nachádzajú nejaké „žviry“.
Je tu cicka, aj yorky so zlomenou nôžkou. Chceli sme ju robiť už včera, ale nestihli sme. Cicka je strašne soplavá a dýchavičná, nič neje a veľmi ťažko sa jej dýcha. V dolnej klietke je berňák s babéziou, ktorý už asi desať dní nežerie. Majitelia ho priniesli pred štyrmi dňami, keď už týždeň nejedol. Má zlyhané obličky a pečeň, ale asi má dobrého anjela strážneho, lebo aj keď má vysoké hodnoty kreatinínu a pečeňových testov, stále čúra a tak sme za štyri dni cez neho „preliali“ osemnásť fliaš roztokov, aby sme mu obličky troška prečistili. Dnes sa má už troška lepšie. Ešte pred pár dňami iba ležal bez pohybu. Včera už kyvkal chvostom a zarobila som mu „koktail“, do ktorého som pridala ipakitín (vychytáva z tela fosfor a uľahčuje obličkám) a do glukózky silivet. Ten je na podporu pečene. Oba prípravky som nedávno vyskúšala na sebe a sú nechutné! Obdivujem psov, ako sa neskutočne dokážu premôcť a z lásky k majiteľom žrať také hnusy. Mňa potom vždy ešte pár minút triaslo... na druhej strane mám možno iné chuťové bunky, ako psi.
Berňáka sme presťahovali do hospicu, ktorý dva týždne slúžil ako dočasný príbytok Žofke. Je to (najskôr) kríženec kokra s jazevčíkom. Priniesla ju majiteľka, ktorej zomrel manžel.
- Bol to manželov pes a mne sa o neho nechce starať.- (To bol dôvod na rozsudok smrti.) Žofka má také nežné a vystrašené oči, že sme ju nemali srdce uspať a tak sme ju nechali u nás. Prvý deň ležala v najzadnejšom kúte klietky a triasla sa od strachu. Janka ju každý deň brala vyvenčiť a tak si na nás trocha zvykla - najviac na Janku. Tiež jej vymyslela meno, pretože majiteľka bola taká spokojná, že ju nezavraždíme, že sa hneď otočila na päte a odišla skôr, ako sme sa stihli opýtať na meno. Je až neuveriteľné, ako rýchlo si ľudia dokážu oprášiť svedomie a odísť bez výčitiek.
(Máme zaužívané pravidlo, že kto zachráni psovi kožu, je za neho zodpovedný a všetka starostlivosť zostáva na ňom. Venčenie, čistenie, kŕmenie... to sú činnosti, na ktoré si popri liečení musí nájsť čas. Zaviedli sme ho preto, že hlavne Jurko mal obdobia, keď za týždeň privliekol aj troch psov a potom si vzal desať dní dovolenky...)
Včera sme darovali šteniatko amerického kokra, ktorého priniesla Žanetka. Našla ho, ako sa ranené potuluje po ulici. Bolo u nás päť dní, dostávalo atb. pretože čúralo čistú krv - malo poranený mechúr... a dala mu meno Tomi (tiež bola za neho zodpovedná a našla mu nových majiteľov).
Upratať a obriadiť všetkých štvornohých pacientov trvá oveľa dlhšie ako hodinu a ja ešte stále chodím a venčím, čistím klietky, upratujem a kŕmim, púšťam infúzky, pichám injekcie... a moji kolegovia už vybavujú pacientov.
V prepravke je samček fretky na kastráciu, a keď všetko urobím, prichystám Vladovi malú chirurgiu a pomôžem mu s tým. Je to nenáročný zákrok a za chvíľočku sme hotoví. V ďalšej prepravke je päť mačiek na sterilizáciu. Prijala ich Janka, a tak má na pol dňa o prácu postarané.
Niekto zvoní. Otvorím dvere, v ktorých stojí pán, ktorý drží na rukách veľké šteňa - najskôr kríženca, ale veľmi vydareného. Vypadá ako veľký bradáč.
Drží ho pod pazuchou a pes sa vôbec nehýbe.
- Prosím? - Pýtam sa.
- Niečo sa mu stalo.- Ukazuje na hlavu, kde má na temene sečnú ranu až na kosť – najskôr mačetou.
- Môže chodiť? - Pýtam sa ho.
- Áno.- držím ho iba preto, že nemám vodítko a ušiel by mi.
- Neboli ste ho tu dať včera zaočkovať? -
- Predvčerom.- Pritakáva.
Posielam ho do druhej čakárne, pretože je v infekčnej časti. Zároveň idem k druhým dverám a cestou vravím Zuzke, akého pacienta máme...
Psíka prispáva a držím mu hlavu, kým mu holí operačné pole, čistí ranu a napokon sa dá do zašívania. Na hlave bude mať „hrebeň“. Bude z neho prste SEKÁČ! (Cesty Páně jsou nevyspytatelné. Jeden deň ste tu na bežnú vakcinácii, druhý s preseknutou hlavou.)
Je obed. Upratujem a dávam sterilizovať veci po operáciách. Znova niekto zvoní. Otváram. Vo dverách stojí staršia pani.
- Dobrý deň! Prepáčte že otravujem, teraz idem z útulku a tam mi povedali, že mám ísť asi k vám.- Spustí pani a ja rozmýšľam, kam jej slová mieria, pretože nevidím pri nej žiadneho psa. Skôr, ako sa stihnem niečo opýtať, pokračuje.
- Stratil sa nám pred piatimi dňami pes. Doteraz som nemala čas, chodila som do roboty a dnes som si povedala, že by som ho mala začať hľadať, tak som odišla z roboty skôr a išla som do útulku, či ho tam nemajú. Tam nebol. Poradili mi, že vy zvyknete mať občas túlavých psíkov...-
- Aký to bol psík? - Konečne sa mi podarí dostať k slovu.
- Americký kokršpaniel. Zlatý.-
- A – ha... včera sme ho darovali.-
- Ale prečo? -
Neviem, či v tej vete nie je skôr výkričník, ako otáznik.
- Bol tu päť dní, nikto sa oň nehlásil, bol ranený...-
- Komu ste ho darovali? -
- Neviem. Nebola som v práci. -
- Ach! - (chybička se vloudila.) Pani je mrzutá.
Mrzí ma to. Nevedeli sme, že je váš. Mali ste ho hľadať skôr. -
- Nemohla som! Chodila som do práce! -
Chápem ju. Pri dnešnej kríze je človek rád, že má prácu a nie každý má pochopenie pre psa. Ibaže pre mňa je to iba výhovorka. Pretože podľa mňa jej ten psík nechýbal.
- Mohli ste zavolať. Ak sa vám stratí pes, treba obvolať mestskú políciu, útulok aj veterinárov. Inak ho nájdete iba veľmi ťažko. -
Náš rozhovor pokladám za skončený, ale pani je presvedčená, že my sme strojcom jej nešťastia, pretože sme bez jej dovolenia darovali jej „vec“ a nemieni odísť.
- Čo mám teraz robiť?! Kúpila som ho pre vnukov! V lete budú mať rok, aby sa mali s čím hrať...-
Nuž, tak im asi bude musieť kúpiť plyšového. Neujde jej a nebude mu vadiť, keď ho budú roční prckovia ťahať za uši. Nahlas jej však odpovedám:
- Skúste sa zastaviť na budúci týždeň. Chlapci s ním majú prísť na vakcináciu. Poviem im, že je to váš psík. Nadiktujte mi telefónne číslo, a keď prídu, zavoláme vám. - Pani diktuje číslo a neochotne odchádza. Je asi nespokojná, lebo u nás nič nevybavila. Tak ma napadne jedno slovenské príslovie: kto neskoro chodí...
Idem do hospicu dať berňákovi infúzku. Volá sa Ralf a je už len kosť a koža, ale má sa lepšie. Kýve chvostom a motá sa po hospici. Kážem mu ľahnúť na deku, preplachujem mu kanylu a napojím infúzku. V hornej klietke je pudlica, tiež s babéziou. Celý čas na mňa šteká a pýta sa von. S tou chcem urobiť tú istú procedúru. Ale keď na okamih spustím oko z Ralfa, otočí sa, vytrhne si infúzku, zhodí stojan a všetko vláči po hospici. – Čo robíš? - Hreším ho a rýchlo mu odpojím infúznu hadicu, aby si nevytrhol kanylu. – Vidím, že si náramne zdravý! Žrať nechceš, piť nechceš, ledva prepletáš nohami, ale robíš hlúposti...- Mojim slovám nevenuje ani za mak pozornosti. Znova ho dotiahnem na deku, poľahnem ho a opäť mu púšťam roztoky. Potrebuje ich ako soľ. Bez vody sa cíti pod psa. Aj keď je iba kosť a koža, je to veľký pes a tak ma napadne, že keby chcel... a rozmýšľam, či by sa aj moji psi bez reptania podvolili a neboli by vzpurní. Asi nie, keby mleli z posledného tak, ako Ralf. Glukózka mu už opäť kvapká do žili.
- Fajn! Skús sa pohnúť! - Vrčím . Vstávam a otáčam sa chrbtom, aby som dala konečne infúziu aj pudlici Pegynke, ktorá na mňa neustále šteká. Ralf vyskočí a zasa zhodí stojan!
- TO BOLA IRÓNIA!!!! – Jačím na neho. – Ty nerozoznáš iróniu?! To je len ako! - (znova sa k nemu vrhám, znova ho ukladám na deku a naprávam nohu s kanylou.) Keď už leží, hladkám ho po hlave a ticho vravím: - Ty by si nerozoznal iróniu, ani keby bola obtočená okolo olovenej trubky...-
Všetky pokusy dať dvom zvieratkám infúzku naraz, stroskotajú. Ralfa musím strážiť, ako ostriež a tak musí pudlík počkať. Sedím pri ňom, hladkám ho po hlavičke, a aby som nemala dlhú chvíľu, dám sa do vyčesávania odumretej srsti. Má jej neúrekom a je celý zanedbaný. Pomaličky mu rozčesávam srsť a dumám nad tým, že jeho majitelia si to možno ani nevšimnú. Je to zvláštne - keď si dám auto do servisu s defektom, ešte nikdy mi ho nevrátili aj umyté, či povysávané, s doliatou vodou v chladiči... a tak. My sa vždy snažíme, aby od nás odišli zvieratká krajšie, ako k nám prišli. Očešeme ich, vyčistíme uši, ostriháme pazúriky... často ich vykúpene, vyfénujeme, aby vyschli. Bez nároku na honorár, iba s čistej lásky. Proste sa na zanedbané zvieratko nikto z nás nemôže pozerať. Veľa ľudí má iba jedného psíka. Rozprávajú nám, ako ho ľúbia, ako im na ňom záleží a starajú sa o jeho srsť horšie, ako ja o svojich desať chlpáčov, ktorých treba pravidelne česať a trimovať.
Pudlica vytrvalo šteká a pýta sa von. Je mi jej ľúto, pretože v jej hlase jasne cítim nevyslyšané zúfalé prosby, na ktoré nereagujem. Aspoň nie tak, ako by si želala. Podľa nej musím mať srdce z kameňa - veď ako inak by som odolala jej náreku? Prstami ju hladkám cez klietku a prihováram sa jej, aby vydržala, že sa o chvíľku o ňu postarám.
Tak, takto si tu žijem. Sedím na zemi, medzi dvoma psami, jednou rukou hladkám jedného, jednou druhého... Nič fyzicky náročné, takmer nudné, ak je všetko „oukej“ a zvieratkám sa darí. Kým sa konečne vymotám z hospicu, prejde viac ako hodina.
- Vystrájal? - Pýta sa Vlado. – Zistila som, že bernskí salašnícki psi nemajú zmysel pre iróniu. - (Smeje sa, keď mu opisujem zážitok.)
Prichádzajú zúfalí majitelia, ktorým utiekol psík a po týždni sa vrátil. Dôvod na radosť, ibaže psíka najskôr napadol veľký pes (tento vypadá ako mierne obézny kern teriér). Zahryzol mu (čisto hypoteticky, ale na 90 % sa to tak stalo) do hornej čeľuste, a vylomil mu z nej kus aj s jedným očným zubom a šiestimi rezákmi. Prehryzol mu nosnú hubu a nosná dutina korešponduje s ústnou... Okrem toho sa to mohlo stať hneď ako utiekol, pretože rany sú hnilé a nám (Vladovi) neostáva nič iné, iba spraviť resekciu a všetku tú hnilobu dať z papule von. Držím uspaté zvieratko tak, aby mal čo najlepší prístup a Vlado seká, štiká, trhá, rúbe... pripadáme si ako mäsiari, ale inak to nemá zmysel. Potom upravuje sliznice, aby sa to dalo pekne zašiť, aby tam nevzniklo veľké pnutie, ťahy, by to bolo estetické... aby mal psík čo najkonformnejší život, aj po zákroku, aj keď bude mať maxilu (hornú čeľusť) o tri centimetre menšiu ako mandibulu. Prejde viac, ako hodina, kým skončíme. Dávam mu analgetiká, antibiotiká a zvyšok záleží na ňom - alebo na prírode - ako chcete. Robo medzitým yorkovi už dávno zadrôtoval nohu a konečne si pre neho majitelia prišli. (Od včera volali asi päťkrát, či už môžu prísť.)
Do večera pribudnú ešte štyri grcajúce šteniatka, ktoré ktosi otrávil... ale dnes všetci anjeli nad našimi pacientmi rozprestreli svoje krídla a všetkým zvieratkám dokážeme pomôcť. Je to fajn, pretože ich dnes prišlo neúrekom.
Domov odchádzam spokojná. Po rannom snehu niet ani pamiatky, iba po ranných kaskadéroch ostali na ceste krikľavé značky, ako policajti zakresľovali dopravné nehody. Ja som svoj deň prežila bez nehody a v pohode.
