Nie?... Máte šťastie. Isto by sa ho mnohí z vás (asi hlavne ženy) dosť báli – najmä ak by boli na onom mieste samé a zmrákalo by sa. Proste človek, ktorý sa nechová normálne je vždy podozrivý.
Vždy! A každému!
Raz som v Španielsku cvičila veľkého, silného a priveľmi temperamentného nemeckého ovčiaka. Keď som sa s ním vrátila do hotela, Zuzka sa ma pýta – ako sa ti s ním robilo? Dobre. Odpovedám. Nehrýzol ťa? Nie. Lebo on je strašná sviňa! Doložila. Zuzka!, prečo si mi to povedala?! Vravím vyčítavo. Už sa ho budem vždy báť! (Nebála som sa, ale už som bola vždy opatrná. A byť opatrná, je „zlé“...)
Občas prídem do roboty a nájdem tam ustajnených našich nových pacientov. Skôr, ako si prečítam prijímacie formuláre, tak sa im prihovorím, „skúmam“ ich pohľadom, nadväzujem prvé kontakty, odhadujem ich, väčšinou otvorím klietky a pohladkám ich, ponaprávam kanyly, prikryjem, vyčistím... proste robím čo treba a čo ma baví. Mnohokrát sa stane, že ma stretne kolega, ktorý je už v práci a vraví – ako sa tvári? Tento?, odpovedám, je v pohode. Taký milý. Prečo? Lebo hryzie! Ano?!... Zadívam sa na prijímací formulár, kde okrem základných údajov o majiteľovi a psovi a jeho diagnóze sú aj rôzne poznámky. Často je v nich napísané – HRYZIE!
V skutočnosti psov, ktorí „naozaj“ hryzú je mizivé promile. Väčšinou sú to len úbožiatka, ktoré sú ubolené, vystresované, v cudzom prostredí plnom cudzích pachov, feromónov bolesti, stresu a strachu, občas aj hladné (pred chirurgickým zákrokom) v psychickom nepohodlí... a ešte sa k nim približujú obrovské bytosti, ktoré ich „trápia“ a sú podozrivé práve preto, že sú až priveľmi opatrné...
A tak sa občas z formuláru dozviem že 6 alebo 9 mesačné šteniatko, ktoré má fraktúru femuru HRYZIE!!! (a všetci k nemu a priori pristupujú ako k zločincovi), hoci stačí byť milý, láskavý, troška ho povzbudiť, aby sa nebálo a hlavne byť opatrný a nežný, lebo zlámaná noha strašne bolí. (A kto z nás by nejačal a „nehrýzol“, keby nás chirurg vyšetroval veľmi drasticky?!)
Naposledy túto „zázračnú formulku“ vravel našej mladej kolegyni sám majiteľ, a aby to pochopila (a napísala do protokolu), tak jej to zopakoval niekoľkokrát. (Pochopila a napísala 5 cm písmom!) Psovi nasadil náhubok, „popremotával“ ho s obojkom (aby si ho ten chudák náhodou nezvliekol) a obojok utiahol tak, že pes síce mohol dýchať, ale určite nemohol prehĺtať. (No a vy sa v takejto situácii tvárte pokojne a buďte milí k svojim „ošetrovateľom“!) Pridal mu do klietky misku s vodou a druhú misku s granulami, ktoré boli také veľké, že cez oká košíka neprešli – ale – ako poučil kolegyňu, ktorá ho neskoro v noci prijímala – aby ich aspoň cítil!...
Ja som ho tak skoro ráno našla, keď som prišla a išla som ho vyvenčiť.
(To viete, že bol vďačný za vľúdne slovo a nežné dotyky...) Obojok som mu upravila na správnu veľkosť (hoci košík som mu nechala, lebo to bol veľký pes a aj „varovný“ hryzanec z bolesti človeku dokáže ublížiť – hlavne, keď ako ja, má holé ruky s AV fistulou na zápästí...) Ale pred slovíčko HRYZIE v prijímacom formulári som dopísala predponu a neodpustila som si poznámku pre kolegov...
...Po mnohoročných skúsenostiach v práci si prijímacie formuláre čítam zásadne až po prezretí a nadviazaní prvého kontaktu s pacientom, aby som sa nedala zmiasť DEZinformáciami, ktoré nám poskytne majiteľ. Nechcem totiž zbytočne vzbudzovať strach a obavy v tvorčekovi, ktorý sa beztak už veľmi bojí a priveľmi trpí. (A verte, že ak nejaký pes skutočne hryzie – útočí, tak to okamžite poznám aj bez „výstražných tabúľ“!)
Nuž a na záver – skúste byť aj vy k svojim psíkom milší a všímavejší. Možno zistíte, že sú to celkom príjemné a láskavé duše. A že nám nemusíte prízvukovať, že (ne)hryzú!...
