Mnohé... vlastne 90 %. Je neuveriteľné, čo všetko ľudia dokážu robiť zvieratám. Nedá sa to opísať, nedá sa na to pozerať, ba nedá sa na to ani myslieť.
Slečna z Mačacieho raja k nám chodí denne, ako na hodiny klavíra. Vždy príde s prepravkou, v ktorej má také úbožiatka, že častokrát je na prvý pohľad ťažké zistiť či sú viac živé, ako mŕtve.
...Je večer. Linda chce ešte dovyšetrovať mačičku, na ktorú sa chystá od rána. Má „choré“ očko. Po bežnej prehliadke má pocit, že jej ho dokáže zachrániť a to ju celkom rozveselí a pozdvihne náladu. Po hektickom víkende, ktorý skončil v pondelok ráno resuscitáciou a exitom, sa teší ľahkému prípadu. Robí RTG, ale keď sa ozvú vzdychy a nadávky viem, že sa ľahký prípad zmenil na ťažký. Je to enukleácia? (Vybratie očnej gule.) Pýtam sa, na čo prikývne. Má už nachystaný očný „vercajch“ na pôvodne plánované prešitie tretieho viečka, a tak sa púšťa neodkladne do práce. Po chvíli na mňa z operačky kričí a ja cítim v jej hlase napätie, tak preruším prácu v prvej vyšetrovni a utekám za ňou. Doslova. Pomáham intubovať a ostávam s ňou na sále...
Oko je prestrelené, rana krváca, mačka poriadne nedýcha, je to piplavá robota v „kalužiach“ krvi... Trvá to dlho, aj keď to všetko opisujem jednou vetou. Za očnou guľou je hematóm, ktorý sám o sebe musel mačke spôsobovať obrovskú bolesť, ako tlačil na nervy. Konečne je oko, alebo to, čo z neho zostalo, vonku. Linda nachádza kanál po projektile a snaží sa ho nájsť a vybrať. Nedarí sa. Pridáva sa Vlado, ktorý tiež skončil „oko“ (prešitie tretieho viečka po šteňacej výmene názorov), ale nedarí sa ani jemu. Chceli by brok vybrať, aby v tele mačky nerobil šarapatu. Trvá to dlho, rýpu sa jej na striedačku v hlave, aby to urobili dobre, ale napokon rezignujú. Podľa snímkov skončil brok v mäkkom tkanive, hádam nebude prekážať. Predstavím si, ako sa mačička bude cítiť, keď sa preberie z anestézy...
Niekedy mi je pri takejto práci až zle. Nie z toho, čo vidím. Nie z toho, čo robím... ale z mojich predstáv a mojej hlúpej povahy, ktorá sa dokáže okamžite vcítiť do toho uboleného tvorčeka. Viem si predstaviť tie desivo dlhé a úmorné hodiny plné bolesti, kedy sa vám každá minúta zdá večnosťou a vy si nie ste istí, či chcete ešte takto žiť. Viem si predstaviť tú bolesť, akoby vám kladivom trieskali do lebky položenej na kovadline. Viem si predstaviť, tú bezmocnosť, keď nablízku nie je nikto, kto by vám pomohol... podobné stavy som zažila niekoľkokrát.
Čo v takých chvíľach robiť? Rozprávať si vtipy a tváriť sa, že sme na párty? Vymýšľať morbídne historky, ktoré sa nedajú dať na papier? (v takých chvíľach ma napadne úryvok z Nohavicovej pesničky: „...a mrtvé vyhazujem a živým smějeme se..“ ) Odpútať sa od „problému“? Byť „profesionálny“ (netečný)? Povedať si, ako Vlado, že každá duša sem príde práve preto, aby si tu vytrpela svoj diel bolesti? Ale áno, to všetko môj mozog robí. Ale moja... môj... moje... proste niečo vo mne vie!... že je to len zásterka. Barlička. Len naoko, aby som sa nezbláznila...
Linda akoby čítala moje myšlienky, do ticha oznámi: ja by som ich zabila! Koho? Pýtam sa. Tých ľudí, čo toto dokážu! A potom, možno aby zmiernila emočný náboj svojich slov, dodá: alebo im robila to isté...
(ak máte pocit, že by som mala ešte niečo dodať na záver, tak vravím iba, že neviem, čo by som mala dodať. Neviem, ako nazvať takých ľudí. Neviem, či ich možno nazvať ľuďmi. Ale jedno viem isto: nemôžem ich nazvať zvieratami.)
