S Metalicou, alebo Mentoskou či Mentolkou, ako jej vravím, keď je dobrá. Keď sa ma Janka spýtala, čo jej je, odpovedám - Chodí na troch nohách. Neviem. Všetko som skontrolovala, čo sa skontrolovať dalo a nič som nenašla. Ale nepoužíva tú nohu.-
A Janka vzdychne. - To je už šiesty krívajúci pes za tento deň. -
Ano, príroda je podivná a občas s nami hrá podivné hry. V ten týždeň, čo priniesli manželia uspať psíka typu basendži, bol týždeň „nechcených detí“. V pondelok priniesli uspať bastardíka, ktorý sa podobal na basendžiho. V utorok nám klope na dvere pani, ktorá má v rukách špinavé, trasúce sa klbko. Yorka. Jeho príbeh je v celku „banálny“. Išla po ulici a videle deti rómskych spoluobčanov, ako ním hrajú futbal. Kopali do zvieratka s veľkou radosťou a to sa už ani nesnažilo bežať, iba plakalo a šúchalo a kotúľalo sa po ceste. Pani zdrapla stvorenie (mala odvahu) a utekala k nám. Psíka sme uspali, ostrihali, odblšili, odčervili, urobili RTG... Zlomené nemala nič, ale mala porušenú CNS od kopancov do chrbta. Keď sme ju dali ako tak do poriadku, dívala sa na nás krásna yorkšírska dáma, ktorá aj napriek tomu, čo prežila, nezanevrela na ľudí. Dostala meno Lily a stala sa miláčikom polikliniky. Lilyne pohyby boli nekoordinované, strnulé, padala, ako zle vyvážená hračka na kľúčik. (Aha! To už mladšia generácia asi nepozná – hračky na kľúčik!) Keď ju prvýkrát uvidel Janko, ako sa nakláňa na rôzne strany a ledva drží rozvováhu, pýta sa ma: - A to je čo? -
- To je japonský robotický pes AIBO. Nevidel si to? V telke ho minule ukazovali. -
Janko sa zahľadel na úbožiatko a vraví: - Počuj, ale tú technológiu nemajú ktovie ako zvládnutú. Veď sa to ledva motá. A koľko že za to robotické čudo chcú? -
V skratke som mu opísala Lilyn život. Keď prišla moja známa, ktorá má tiež yorkšírku, ktorá mala práve tiež nejaké problémy s koordináciou a chodila na magnetoterapiu, tak som vytiahla „robotickú“ Lily, položila ju na zem pred Janku (tak sa volá moja známa) a spustila srdcervúcnu story o jej živote. Môj zámer bol úplne prostý – darovať Lily Janke...
Podarilo sa. Obe yorkšírky sú miláčikmi rodiny. Lily cupká po byte... čo cupká? Lieta ako jazerná strela, aj keď ju občas ešte nakloní raz sem, raz tam. Od pondelka začína chodiť na magnet a tak ju v ordinácii opäť uvidíme. (A pomojkáme.)
V stredu onoho týždňa je kúsok po obede, keď sa ozve zvonček v čakárni. Otvorím a pred dverami stojí pán a na špagáte má malého psíčka. Okamžite v ňom vidím westíka, aj keď sa na westíka nepodobá. Je čierny. S vycerenými zúbkami, lebo má mierny predkus. Ten psík. Nie pán. Ale ten kukuč... to sú proste oči šibalského teriéra, aj keď v nich teraz žiadna šibalská iskrička nehorí. Prichádza Zuzka, pýta sa, čo budeme robiť. (Obligátna otázka.)
- Chcel by som dať uspať tohto psa. - Vraví pán.
- Vypadá ako westík. - Ozvem sa.
- Mama bola westica. - Pritakáva pán.
Pohladkám malú hlavičku, ktorá pozerá raz na mňa, raz na Zuzku, raz na majiteľa.
- Prečo ho chcete dať uspať? - Nemôžem sa to nespýtať. Aj keď mi minule čitatelia vyčítali, že je podľa nich humánnejšie uspať psa, ako ho dať do útulku. Nemôžem uspať zvieratko, ktoré sa mňa pozerá takými očami bez toho, aby som nevedela, čo mu je a hlavne bez toho, aby som sa mu nesnažila zmeniť osud.
- Predávam dom. - Prezradí pán dôvod svojho rozhodnutia.
- A vy budete na ulici? Stane sa z vás bezdomovec? - Pýtam sa a snažím sa, aby môj hlas neznel príkro.
- Nie. Kupujem si činžiak a do činžiaku nechcem psa. -
- Neskúšali ste útulok? - Ozve sa Zuzka.
- Skúšal, ale majú tam veľa psov, a nechceli ho. -
Pozriem na Zuzku. - Však ho neuspíme? -
- Neuspíme. - Vstane zo stoličky, na ktorej dovtedy sedí. Vezme pánovi z rúk očkovací preukaz a chvíľu ho študuje.
- Naposledy ste ho vakcinovali pred tromi rokmi. Dohodnime sa takto. Miesto poplatku za uspatie zaplaťte očkovanie, odčervenie a oblšenie a my ho niekomu darujeme. Aby nový majiteľ, ktorý si ho vezme nemal s ním hneď veľké výdavky. -
Majiteľ súhlasí a tak Kormiho – tak sa volá zvieratko, zavakcinujeme a urobíme, čo treba. Teraz, keď nad ním nevisí rozsudok smrti, tak sa pán rozhovorí, ako ho má rád a ako mu bude za ním ľúto. Do nekonečna hladká čiernu hlavičku, až vezmem Kormiho na ruky a odchádzam s ním preč. Psíček sa obzerá za svojim pánom, ktorý platí poplatky.
- Nesmúť. - Prihováram sa mu. - On si takéhoto dobrého psíčka nezaslúži. -
Kormi nie je krásavec ako Lily, ani nemá život na román, a tak ho praxujúce baby zavrú do hospicu a tam trávi svoj čas. Ale ja viem, že som rozhodla o jeho osude a som za neho zodpovedná, a tak ho beriem von vyvenčiť, a láskam ho a rozprávam, ako mu nájdem nových majiteľov, ktorí budú isto lepší, ako ten predchádzajúci. Ako ho budú mať radi. Hladkám čiernu hlavičku, boskávam papuľku s vycerenými zúbkami a beriem ho so sebou vždy, keď len môžem. Hneď v ten deň ho telefónom odfotím a posielal mms-ku mojej veľmi dobrej priateľke. Opäť Janke. Sama má päť psíkov. Nedávno jej umrela westica, má srdce z vosku a tak tajne dúfam...
O chvíľu zvoní telefón. - Kto je ten z mms-ky? - Opäť srdcervúcno líčim Kormiho osud a končím tým, že ak by o niekom vedela, Kormi je u nás v poliklinike.
Večer zvoní opäť telefón a opäť moja odveká priateľka. - Maťa, mi si toho psíčka vezmeme. -
- Ach. Veď preto som ti tú mms-ku poslala, že som tajne dúfala... - Radujem sa a už dohovárame termín, kedy. - Zajtra idem do roboty, vykastrujeme ho, aby u vás nerobil neplechu a aby sa nebil s vašim psíkom a môžete pre neho prísť v nedeľu... -
Ráno sa Kormi strašne teší, keď ma vidí. Vraj ani nejedol, keď som nebola v práci. -Jak to? - Čudujem sa, - veď keď mu dám, žerie ako blázonko. - Tak je to potom jasné. Je tvoj. - Zakončí Zuzka. Oznamujem im, že som mu našla nový domov a čo treba...
Keď je Kormi uspatý a vykastrovaný, ešte ho češem, robíme mu ster z kože, uší... lebo je staršne zanedbaný a celé bruško a mediálu stranu nôh má celkom lysú. Nachádzame kvasinky a kopu baktérií, a tak mu pribalím do „štartovacieho balíčka“ špeciálny šampón proti plesni a antibiotiká a lekársku správu, ako ho ošetrovať. Keď si niekto vezme psa, nečaká, že do neho bude musieť hneď investovať kopu peňazí. Hlavne ak to nie je pes podľa jeho predstáv a robí v podstate dobrý skutok. Ale tak nás to spoločnosť naučila. Dobré skutky sa „neodmakávajú“, ale vybavujú v teple obývačky s nohami na stole cez darcovskú sms- ku za 1 euro. Toľko nás stojí pocit, že sme dobrí.
V nedeľu večer sa Janka s manželom zastavia najprv u mňa. Bývajú stodvadsať kilometrov ďaleko, ale neľutovali čas ani peniaze a Kormi im evidentne za to stojí. Volám do roboty, či tam ešte niekto je. Ozve sa Robo, vysvetlím mu, že ideme pre psa, aby nás čakal.
Kormi sa znova teší, že ma vidí (nevideli sme sa od piatku), ale keď ho privediem z hospicu do vyšetrovne, zneistie. Je tu priveľa cudzincov. Priveľa chlapov a on... akosi... má z chlapov strach. Neviem, či sa bál mužov už u pôvodného majiteľa, či je to preto, že ho priniesol uspať muž a zachránili ho baby... Každopádne aj u nás, keď videl lekára - muža, mal pred ním strach a schovával sa. Vravím mu, že je to jeho nová rodina, že sa ich nemusí báť, že sú dobrí. A že aj keď bývajú ďaleko, aj tak ich občas navštevujem a budeme sa vídať. Keď ho zložím zo stola, otočí sa smerom k hospicu a pozerá na mňa. Maťa, chcem sa vrátiť „domov“, do tej zadnej miestnosti. Budem ťa tam čakať, kým zase neprídeš... vravia jeho oči a ja ho musím nasilu otočiť správnym smerom. Vezmem jeho ustráchané telíčko do rúk a boskávajúc ho, opäť mu hovorím, ako mu bude fajn a že sa musíme rozlúčiť...
O tri hodiny mi volajú noví majitelia že sú už doma, že ho psíci prijali a že je všetko v poriadku.
...no a dnes som stretla v obchode Janku, ktorá si vzala yorkšírku, a s radosťou a láskou v hlase mi opisovala nové zážitky.
A keď som prišla domov a zapla si počítač, našla som si od druhej Janky mail s fotkami Kormiho...
