Už roky pozorujem trend, kedy sa ľudia snažia vyrovnať „smotánke“. V obchodoch trávime svoje životy, študujeme letáky so zľavami a akciami a kupujeme a kupujeme, akoby mal prísť súdny deň. Doma potom do seba pcháme piate cez deviate. Keď nám je z toho všetkého zle, dáme si zaručenú aktíviu, ktorá vyrieši pocit plnosti. (Mimochodom: v USA firma Danone prehrala súdny spor a odškodňovala plošne všetkých zákazníkov, aj takých, ktorí nemali účet o tom, že si nejakú aktíviu kúpili, stačilo vyhlásenie, že ju vypili. Rozbory totiž dokázali, že žiaden pocit plnosti nevyrieši a že nie je zdraviu prospešná.) Na nafúknuté brucho si dávame rôzne antacída, pirule na trávenie, na chudnutie, umelé vitamíny a minerálie, a keď sa nám čo len trocha polepší a vytrávi nám, znova sa napcháme všetkým možným.
Smutné je, že presne to isté robíme so zvieratami.
Deväť z desiatich králičkov, ktorí k nám zavítajú, má absces na brade, lebo majú pokazené zuby z „müsli“ tyčiniek. To sú tie zrniečka polepené sirupom na umelej paličke, ktoré vám predajú v každom supermarkete v oddelení pre zvieratá, alebo vo zverimexe. Nezabudnú vás presviedčať, že je to to najlepšie, čo môžete ušiakovi ponúknuť, a že mu tým urobíte náramnú radosť. A... asi áno. Domestikované zvieratá dávno stratili svoje pradávne inštinkty aj v oblasti kŕmenia a sú ako malé deti, ktorým chutí vždy to, čoho by mali dostať najmenej. Ani deťom nedoprajeme desať zmrzlín naraz. Alebo dve tabuľky čokolády. Nie preto, že by sme boli krutí rodičia, alebo snáď lakomí, ale preto, že vieme, že desať zmrzlín spôsobí našej ratolesti silnú gastritídu. A kto nepoužíva lekársku hantírku, aj ten vie, že sa z toho dieťa povracia a po...
Ale z lásky ku králikovi mu ľudia kúpia doslova „cukrovú vatu“, ktorá mu zničí zuby a špeci granule pre hlodavcov, miesto toho, aby mu priniesli zo záhrady nejakú vetvičku z bazy, alebo z jablone, aby ju obhrýzal a obrusoval si na nej zúbky. Pridali kvalitné doma usušené seno (aj na balkóne sa dá sušiť) a kúsok mrkvy, alebo kôrku suchého chleba, prípadne trocha zrna...
V podstate by sme (veterinári) mali byť radi, pretože taký králiček stojí cca desať euro a také extrakcie zubov aj s RTG snímkom podľa náročnosti od tridsať do stotridsať euro (sú v tom zahrnuté aj následné kontroly, ale nie následné operácie). Takže človek z „lásky“ k zvieratku „vyvalí“ stovku eur len za to, že je … (no, povedzme, že aspoň nemúdry, alebo neinformovaný), miesto toho, aby uvažoval a ponúkol zvieratku stravu, na ktorú bolo uspôsobené. Niekedy mám podozrenie, že výrobcovia týchto „sladkostí a prkotín“ pre hlodavce sú dohodnutí s nejakými „množiteľmi“ hlodavcov, ktorí z toho profitujú. Veď s nami dohodnutí nie sú, hoci z toho profitujeme tiež.
To isté (iba v bledomodrom) platí aj pre stravu exotov. Nedávno sme mali v poliklinike nádhernú aru, ktorej bolo zle a už dlhší čas nejedla. Bola veľmi vychudnutá a zoslabnutá (hoci na zobák si bolo treba dávať veľký pozor, aby nám neodšmykla prst). Keď jej Jurko spravil RTG, objavil cirhózu pečene. Bolo to o to smutnejšie, že to bol mladý jedinec, veľmi pekný a celý život mal pred sebou. (Nemal.) Kolegyne a praktikanti si robili srandu, že isto ara tajne chlastá (veď vtipy o opitých papagájoch pozná určite každý: na čo mi je perie?...). Iba ja som si uvedomila, že je to zo zlej stravy. Potvrdil mi to aj majiteľ, ktorý povedal, že ju kŕmi hlavne slnečníkom. Nemyslím si, že by v brazílskom pralese rástli polia slnečnice, na ktorých by sa ary „pásli“, a predsa v našich končinách sa nájdu ľudia, ktorí kŕmia slnečníkom, ako hlavnou zložkou potravy aj také nádherné tvory, ako sú ary. A tie nestoja nejakých desať euro, ale oveľa viac. (V priemere od päť sto do tri tisíc.) Okrasné a spevavé vtáky a exoty sa pri nás ľuďoch potýkajú s rovnakým problémom, ako majú hlodavce. Zlá a nevhodná strava plná nadmerného množstva cukrov a tukov im skracuje život a znižuje jeho kvalitu. Napokon ľudia svoje zvieratko oplačú preklínajúc osud, že je krutý a že práve ich miláčik musel zomrieť taký mladý v rozpuku síl a že si spoločný život ani neužili. A že sa ešte k tomu aj trápil...
Ale najvypuklejšie tento problém konzumu vidno na psoch a na mačkách. Dávno sú preč časy, keď k lekárovi priniesli psíka z dvora, ktorý bol kosť a koža. Na jedného takéhoto psa pripadá dnes najmenej päťdesiat obéznych. Nie prekrmených. Nie tučných. Obéznych.
Minule som bola v obchode a predavačka ma zastavila a začala spomínať problémy svojho labradora. Ťažko vstáva, kríva, rýchlo sa unaví, nechce chodiť do schodov... čo to môže byť? Všeličo. Vravím. Od ochorenia srdca, až po dyspláziu. Treba nás navštíviť, urobiť potrebné vyšetrenia a budeme vedieť viac. Celý čas mi majiteľka rozprávala, aký je jej labrador krásny a všetci zákazníci, ktorí toto zvieratko poznali súhlasne pritakávali a prikyvovali, ako stádo oslíkov, až som bola chvíľu v rozpakoch, že tak nádherného tvora som ešte nevidela. Prišiel deň D a pani prišla na objednané vyšetrenie. Bola som zdesená. Do vyšetrovne sa doslova dogúľal neuveriteľne obézny labrador, ktorý ledva chytal dych. Všetky vyšetrenia boli v poriadku, akurát že sme z neho mohli spraviť dvoch psov. Majiteľke sme vysvetlili príčinu problému. Ak si myslíte, že bola spokojná a vďačná, že má zvieratko v podstate zdravé, iba prekŕmené, a že problém bude „jednoduchý“, mýlite sa. Pani (ktorá sama má minimálne 40 kíl navyše) sa do nás obula, vraj sme šarlatáni a vlastne sme jej nič neporadili a jej nádherného psa sme nevyliečili...
Takto je to s mačkami aj psíkmi takmer u každého majiteľa. Len snáď poľovníci a ľudia so služobnými psami, ktorí majú športové ambície a svoje zvieratko cvičia a pripravujú na skúšky a preteky, iba tí sa snažia udržať ho v správnej kondícii. A nemala by som zabudnúť, ani na výstavných psíkov.
Kult jedla a prepchávania sa je evidentný všade, veď nadnárodné firmy a koncerny vyrábajúce granule a pochúťky pre zvieratá, rátajú svoje zisky v miliardách dolárov. Tvrdia, že v tých zelených granulkách je hrášok, v žltých ryža, červených mrkvička a v tých hnedých voňavá čerstvá hovädzinka a nie chemické farbivá a arómy a umelé vitamíny a konzervačné látky a že mäso je z kadáverov... Rozprávajú nám, že ich strava je vyvážená (to by ma zaujímalo na akých váhach) a jediná vhodná. Som zvedavá, kto vyvažuje stravu nám. V jeden deň si dáte na raňajky jablko a banán, na obed granatýr so šalátom a na večeru strapček hrozna. Nikde žiadne bielkoviny. Na druhý deň raňajkujete hemendex, na obed si dáte grilované kura s hranolkami a na večeru omeletu. A predsa sme ešte tu a neumierame na nevyváženú stravu.
Nedávno ma pobavila jedna reklama. Bola na nej lebka psa a odrážky pri zuboch – rezáky – slúžia u psa na zachytenie potravy. Očné zuby – sú uspôsobené na trhanie mäsa z koristi. Stoličky – slúžia na drvenie kostí... všetko by to bolo veľmi pekné, keby to nebola reklama na granule. Ako si pes rezákmi prichytí granulu? Ako z nej očným zubom (kedysi sme sa na základnej škole učili o očných zuboch dravcov, ako o trhákoch, práve pre to trhanie potravy) odtrhne? A ako ju stoličkou rozdrví? Veď granula má skôr tvar a konzistenciu zrna, ktoré rozomieľa svojimi stoličkami kravka, alebo svinka. Ale ich stoličky sú úplne odlišné od psích...
Myslím, že by som mohla napísať ešte ďalšie tri strany o nevhodnej a nadmernej strave, ktorou doslova prepchávame svojich miláčikov. Vinu na tom majú aj „zaručene správne“ publikácie o výchove a výcviku, ktoré nám tvrdia, že pes musí byť motivovaný pamlskom, iba tak bude pre nás pracovať. My sme jeho bankou a pes musí zistiť, že nič nie je zadarmo, ale že za všetko sa pracuje. Že pes čosi urobí a my mu dáme plat či mzdu! Tieto posledné vetičky sú citáty z oných múdrych kníh. Je s podivom, že všetky knihy hovoria o „materiálnych statkoch“, nie o „duchovnej“ odmene. Moji psi radšej ocenia dlhočiznú prechádzku bez vodítka k rybníku, kde môžu všetko presnoriť a preskúmať, keď môžu na pooranom poli poňaháňať vrany, alebo len tak z radosti nad životom strečkovať a hrať sa na naháňku, ako by sa bláznili za kúskom syra či piškótou. Prečo? Veď nie som despota, ktorý by ich mučil hladom. Vedia, že stačí na mňa hodiť „psí pohľad“ a zmäknem ako vosk a rozdávam piškóty a pusinky a objatia... jedna radosť. A ak ma počúvajú a poslúchajú, tak iba z lásky ku mne. Nie za plat, alebo mzdu! A večer si vždy nájdu v miske niečo dobré – väčšinou mäsité.
Svoje rozprávanie zakončím citátom jednej mojej známej, ktorá mi včera do mailu napísala: Ja všeobecne neuznávam kŕmenie zvierat /akýchkoľvek/ všelijakými umelými krmivami. Pri kŕmení zvierat sa mi osvedčil tento postup: vždy keď si zadovážim nejaké nové zvieratko, skôr než mu dám niečo do misky, sa zamyslím, čím sa také zvieratko živí v prírode. Snažím sa mu potom dávať jesť to, čo je pre neho najprirodzenejšie. Pes sa vyvinul z vlka, je to mäsožravec, najprirodzenejšou stravou pre neho je teda surové mäso. Okrem mäsa si vlk v prírode určite nazbiera aj nejaké lesné ovocie a sem tam nájde vajce nejakého vtáka a aj to zje. 90 % krmiva našich psov teda tvorí surové mäso a kosti /veľké psy dostávajú celé kuracie trupy aj s kožou a krkom, malí len kuracie krky, väčšie kosti im nedávam/ s pridaním malého množstva vnútorností /používam zmes kuracích pečení, sŕdc a žalúdkov/ a ostatných 10 % stravy tvorí surové ovocie /milujú jablká, pomaranče, mandarínky, jahody/ a zelenina /najradšej majú mrkvu, papriku, paradajky a reďkovky/. Raz do týždňa dostanú celé surové vajce. Tento spôsob kŕmenia sa mi mimoriadne osvedčil, kŕmim takto už skoro 7 rokov...
Martinka, to je pre vás. Všetko dobré a držte sa.
