Myslím, že život nie je podivný. Podivný je tvor Homo Sapiens Sapiens, ktorý sa správa najhlúpejšie zo všetkých živočíchov.
V robote máme mačky. Tuláčky. Prišli k nám postupne, nebadane, a kým sa nám rozrástli na dnešné „stádo“, trvalo to roky. Každá by nám mohla rozprávať svoj tristný príbeh o človeku, ktorý ju týral fyzicky, psychicky, nedal jej jesť...
ale každá napokon zistila, že u nás nájde azyl a že všetci ľudia nie sú zlí. Možno...
Prvá z nich bola Miňa. Často prišla nečakane. Keď jej človek hneď nedal niečo pod zub, za pár minút bola preč. Čierna ako uhoľ. S očami ako dva žeravé uhlíky. Nádherná mačacia modelka. Tri štyrikrát do roka priviedla aj svoje celočierne ratolesti. Boli plaché ako srnky, že sa človek nemohlo na ne ani podívať. Ale občas sa nám podarilo nejaké mačiatko „domestikovať“ a rozdali sme ho.
Po čase, keď Miňa začala chodiť pravidelne a nebála sa našich dotykov, sme ju vysterilizovali. Asi nám to mala za zlé, pretože tri mesiace sa neukázala. Vrátiť sa k nám, ju prinútila až zima. Je to už šesť rokov, čo sa stala Miňa „ordinačnou“ mačkou. Pravidelne sme ju vakcinovali, odčervovali a jedla najlepšie granule. Neskôr sa k nej pridal aj škuľavý strakatý kocúr, ktorému sme hovorili Klerenc (po tom škuľavom levovi).
Pred rokom k dvom mačacím nájomníkom pribudla Etela. Opäť čierna ako noc, s pár bielymi chĺpkami pod bradou. Etelin príbeh je v celku prostý. Žila si spokojne s čiernou pudlicou a „čiernou“ rodinkou v činžiaku, až kým sa rómska rodina nerozhodla, že sa vysťahuje do Anglicka. Pudla si vzali, Etelu priniesli uspať. Uľútostilo sa nám jej, a tak absolvovala hysterektómiu ako Miňa, odčervenie, odblšenie, a zvykla si veľmi rýchlo. Myslím, že tak dobre sa nemala ani u pôvodných majiteľov. Je drzá, pažravá, doterná..., ale je to naša Etela a máme ju radi.
Pol roka po príchode Etelky - ako je vravíme, keď je dobrá, priniesla staršia pani cicku - čiernu, s bielymi papučkami a pásikom pod hrdlom. Vraj ju našla na záhrade. Nie je jej a výrastkovia ju nesmierne mučia. Bolo to na nej vidno - vychudnutá, boľavá, krivá... veľmi sa bála. Aby sa netrápila - priniesla ju uspať - vraj nech je radšej mŕtva a netrápi sa, ako by mala žiť takým ťažkým životom.
Prikyvovali sme, že jej rozumieme, chápeme (veľmi sa ospravedlňovala, že sa tak rozhodla), a vzali cicku, opäť ju vysterilizovali... a pustili k Mine a Etelke. Dala som jej meno Jacqueline. Džeklín je milá, zlatá cicka - pravý opak drzej Etely.
Pred štvrťrokom k týmto štyrom pribudol ďalší kocúrik. Tiež sivostrakatý, tiež dochrúmaný. Priniesli ho ľudia, ktorým vbehol pod auto a zrazili ho. Naložili do auta a utekali k nám. Vziať si ho nemôžu, ale budú radi, keď ho ošetríme. Zaplatia, len aby bol v poriadku. Je im to veľmi ľúto, odrazu bol na ceste... poznáte to. Zlé sa stane rýchlo.
Murko, ako sme ho nazvali, ešte asi dva týždne kríval, ale zapadol do našej mačacej rodinky veľmi dobre.
Občas k tejto domácej päťke pribudli aj štyri mačiatka, ktoré sme pravidelne skladali zo slivky v záhrade a pomaly ich rozdávali ľuďom. Znova to boli nechcené deti náhod, ktoré ľudia priniesli uspať. Pretože preventívna sterilizácia je na Slovensku stále čosi, o čom ľudia nechcú ani počuť. Hlavne u samcov to pokladajú za niečo neprijateľné, akoby sa to týkalo ich, a to oni prišli o svoju pýchu.
Bolo to veľmi pekné, keď nám po záhrade behalo aj deväť mačiek.
Bolo...
Nedávno nám na okno zaklopal sused. Počul výstrel a zo strechy sa mu skotúľala mačka. Je to tá naša. Vraví. Je ranená.
Poďakovali sme, vzali Miňu - pretože to bola ona a... už sme jej nedokázali pomôcť. Mala prestrelený hrudník, vykrvácala a umrela.
Ale to nebolo všetko. Za desať dní, od smrti Mini sa startila Etelka. Isto vbehla pod auto. Hútali sme. Na druhý deň dokrivkala. Zadnú nôžku opuchnutú, boľavú, vôbec na ňu nestúpala. Ach, ty hlúpa Etelka! Prečo skáčeš pod auto? Pýtam sa jej, beriem ju dnu, a keď máme chvíľu času, Vlado je roentgenuje.
-Ktorý ... (pí) ... (pí) ... sa tu vyžíva strieľaním mačiek?! - Nadáva Vlado a spolu hľadíme na snímok, na ktorom jasne vidno diabolku, ktorá trafila Etelke do kolena, rozštiepila jej kosť a ešte sa jej aj kúsok diabolky odtrhol a uviazol v svale. Vybrať sa to nedá, pretože kosť je síce na štyri časti, ale drží, a keď by sme sa jej tam špárali, tak to „rozmrvíme“ a bolo by to ešte horšie. Etelka dostala antibiotiká a nožičku si šetrí, pretože ju má veľmi boľavú. Zvyšok života bude chodiť s brokom v nohe.
Ale mačacím trápeniam nebol koniec. Dva dni po Etelkinej strelenej nohe prišiel Murko s prestreleným krkom. Našťastie to bol čistý priestrel svalov. Na jednej strane krku mu diabolka vošla do tela, na druhej strane krku pod kožou uviazla. Je to zázrak, pretože v takom maličkom krku plnom nervov a ciev, stavcov a miechy... mačací Pán nad ním držal ochrannú ruku...
Maličkou incíziou ju Jurko vybral. Keď už Murko spal, aj ho vykastroval, aby sa zbytočne netúlal, keď už niektorý z našich susedov je posadnutý kántrením našich mačiek. Tak objavil ďalší brok v koži – na konci chrbtice. Našťastie aj ten bol iba pod povrchom.
-Ešteže Jacqueline a Klerenc sú v poriadku. – Vravím, ale Janka ma za okamih vyvedie z omylu, keď cez obednú prestávku za mnou príde a vraví mi: - Maťa, na konci záhrady som našla zastreleného mŕtveho Klerenca.-
Idem s ňou, aby som sa uistila..., ale má pravdu. Je to on. Je to „náš“ Klerenc, ktorý bol najplachejší a ktorý sa k nám chodil iba najesť. Chytiť ho do rúk, pomojkať či zavakcinovať, bolo sci fi. Ale aj tak sme ho mali radi. Považovali sme ho za nášho, a vždy keď prišiel, dala som mu nejakú dobrotu. Rýchlo zjedol, neisto sa obzerajúc okolo seba, a zase sa vytratil. Klerenc nikdy nedôveroval človeku. Nikdy. Ibaže ani to ho neuchránilo pred Homo Sapiens.
V robote sa rozpútali vášnivé diskusie o tom, čo by kto z kolegov danému strelcovi urobil. Občas to boli situácie hraničiace s trestným činom či týraním. Iba ja som mlčala. Nie preto, že by som nenachádzala slov, ale preto, že som onomu susedovi, ktorý k nám možno chodí so svojím psom, nič zlé nepriala. Dávno som si odvykla súdiť ľudí. Dokonca sú dávno preč časy, keď som s radosťou preonačovala slávny Konfuciov výrok - čo nechceš, aby robili tebe, nerob ty druhým. Mojím heslom bolo - čo mi robia druhí, robím im aj ja. Ibaže... vytratilo sa to zo mňa postupne a nebadane, tak isto ako hnev, zúrivosť, pomstichtivosť či nejaká iná negatívna emócia. Ostal iba súcit, láska a porozumenie, a tak som iba v duchu krútila nad rôznymi „spravodlivými trestami“, ktoré vymýšľali moji kolegovia, hlavou. A neustále si opakovala: ... vlož meč na svoje miesto, lebo kto siaha po meči, mečom zahynie.
Snáď raz strelcovi dôjde, aké je jeho konanie hlúpe, alebo mu aspoň dôjdu náboje. Možno raz zažije na vlastnej koži, aké to je, keď príde rukou iného o svoje zvieratko.
