Zápisky z veteriny- Lupína

-Nikoho som nevidela.-
Vyjdem do záhrady a obzerám sa na všetky strany. Naša záhrada nemá obdĺžnikový tvar. Na ľavo je dlhý , úzky úsek porastený stromčekmi a kríkmi, ktorý sa ťahá medzi našou budovou a susedovým plotom. Rovno pred dverami je široké priestranstvo a na pravo zase všelijaké kúsky za garážami.
Kdesi ďaleko na ľavo zahliadnem sivého psíka. Čupnem si, aby som sa mu zdala menšia a menej nebezpečná a začnem ho vyvolávať k sebe. Pískam , milo sa mu prihováram a snažím sa ho upútať. Psík pomaly, opatrne postupuje smerom ku mne. Príde len asi na desať metrov. Je to asi sedem mesačná sučka nemeckého ovčiaka, vlkosivá a veľmi plachá. Je mi záhadou, ako sa k nám dostala, keď je všetko ohradené. Túla sa už asi dlho, lebo je vychudnutá, a musela mať veľmi zlé skúsenosti s ľuďmi, keď sa tak veľmi bojí. Ako náhle spravím prudší pohyb, uteká dozadu. Odchádzam pre granule. ( keď sa postavím, zasa vezme nohy na plecia.)
Celý deň- keď mám chvíľku voľna- sa jej venujem a snažím sa spriateliť. Postupne ju už všetci začínajú brať na vedomie. Zuzka prinesie misku s vodou a aj druhú misku na jedlo. Ja jej bránim nasypať jej granule do misky- môže ich dostávať len od nás, aby si zvykala na ľudí( a na to, že všetci nie sú zlí.) Cez voľné chvíle ju volám k sebe a hádžem jej granulku za granulkou tak, aby musela postupovať smerom ku mne. Prvý deň jej psychika viac nezvládne a my večer odchádzame domov.
Na druhý deň rozmýšľam, že by sme ju mali nejako pomenovať, keď od nás v noci neodišla. A preto, že je vlkosivá a veľmi plachá, napadne ma meno LUPÍNA – ( zdrobnenina vlčice – VLČKA (?) )
Lupína opäť nedobrovoľne absolvuje resocializačné ,,sedenia“. Teraz prichádza o trochu bližšie. Už je takmer na dotyk.
( keď máte plachého psíka, nemali by ste ho ľutovať a kŕmiť ho tak, že mu nasypete granule a odídete. Tým ho iba utvrdzujete v jeho neistote. Musíte k nemu pristupovať ako ku psíkovi, ktorý má zlý výchovný návyk, ktorý chcete odstrániť a podľa toho postupovať. )
Pochopiteľne jej v nadobúdaní istoty pomáham- prívetivým hlasom sa jej potichu prihováram, vyhýbam sa očnému kontaktu - znak nadradenosti a často si jazykom oblizujem ústa- znak neistoty.

( kedysi, keď som túto pomôcku zaviedla v robote, bola som všetkým na posmech. Vraj, či som blázon oblizovať sa... postupne všetci zistili, že to funguje a prestali sa vysmievať. Veľa psíkov je v cudzom prostredí (a povedzme si pravdu , že pre nich je veterina aj nepriateľské prostredie) neistá. Keď sú u nás ustajnení bez majiteľov, nevedia, čo od nás môžu čakať a často nás v strachu či neistote napadnú. Keď im dáte najavo, že vy nie ste ten dominantný, ten nadriadený a zlý a tiež ste veľmi neistý a vlastne máte obavu ( a to sa v psej reči vyjadruje práve tým oblizovaním- na čo všetko človek príde, keď nemá ,,lenivé“ oko!) snažia sa nadviazať s vami kontakt a potom už záleží len na vás, aké puto si s nimi vytvoríte. Občas odoženiem Roba, či Janka od klietky, kde sa snažia zápasiť so zúrivcom, všetko pozatváram, sklopím oči, nastúpi oblizovanie, ovoniavanie ruky ... a za minútu ich volám do vyšetrovne- pes je na stole úplne pokojný ( pre istotu s náhubkom)a môžeme kanylovať...)

Ale späť k Lupíne. Ďalšie dni sa vo voľných chvíľkach snažím iba o to, aby bola ochotná brať si jedlo z mojej ruky. Je síce plachá, ale nie hlúpa. Keď vidí, že granule vyberám z vrecka za chrbtom, obíde ma a snaží sa mi vrecko aj s granulami ukradnúť. Ale taký ľahký ,,zárobok“ jej ja nedoprajem a každú jednu granulku si musí zaslúžiť, až mi konečne žerie z ruky a keď zhltne granulku, opatrne ju prstami pohladkám po sánke... neskôr po hrdle...( vyhýbam sa ,,priamemu útoku“ na oči a čelo. Väčšina ľudí hladká cudzích psov medzi ušami po čele a temene a to je pre nich najnepríjemnejšie, pretože pre nich je to útok z hora, ktorý nečakajú a nevidia.) ... po pleci... až sa pomaly odvažujem na krk a hlavu....
Prvá fáza resocializácie trvá asi štyri dni. Vo voľnom čase prechádzam z miesta na miesto v záhrade, volám Lupínu po mene a dostáva z ruky granulky za pohladenie. Postupne zisťujem, že je posiata prisatými kliešťami, a keď už zvládne jej psychika i to, aby som ju nachvíľu podržala, Zuzka jej dáva frontline a do konzervy jej maskujeme tabletky na odčervenie.
Do prevýchovy zapájam všetkých členov ordinácie- mojou snahou nie je pripútať si Lupínu k sebe, ale socializovať je do takej miery, aby sme ju mohli darovať. Preto sa nesmie báť nikoho- aj keď pochopiteľne- tú zažratú neistotu z nej človek už nikdy nedostane.
-Ďalší krok.- oznamujem všetkým. – Ohlásite Lupínu po mene a keď sa vám pozrie do očí, dáte jej granulu. –
Teraz, keď už zistila, že nie sme zlí, chcem, aby nabrala trocha odvahy a sebavedomia. Je zábavné sledovať, ako sa snaží očnému kontaktu za každú cenu vyhnúť. So sklopenými ušami a s hlavou pri zemi ma obchádza, pozerá iba na ruku v ktorej držím granule, či mäso, skáče okolo Zuzky... ale pozrieť mi do očí- ani za svet! Ale ja som trpezlivá a neústupná a tak zvláda aj druhú časť výcviku...
Pripneme jej na krk obojok a na susedovu otázku- čí je to pes?- odpovedáme- NÁŠ.
Prešli dva týždne, Lupína už zvládala ja chôdzu na vodítku( aj keď očný kontakt jej stále robil problémy) a my sme pomaly začínali uvažovať, že by bolo vhodné nájsť jej nový domov.
Po víkende prídem do práce, otvorím dvere do záhrady a nikto ma nevíta.
-Lupína! Lupína!- Nič.
Vrátim sa dnu. Stretnem Jurka.
– Jurko, bol si cez víkend v práci?-
-Bol.-
-Lupínu ste darovali?-
-Lupína bola veľmi chorá. Mala babeziózu.-
-Zdochla?- Pýtam sa neveriacky.
- Dúfam, že nie. Dostala imizol a zmizla kdesi vzadu.-
Znova vychádzam von, predieram sa úzkym pásikom medzi stromami a kríkmi a volám Lupínu.
Objavím ju v kúte pri ceste. Viem ako sa cíti. Najprv je dva týždne presviedčame, že my sme tí dobrí a potom jej pichneme VEĽMI bolestivú injekciu.
(Už vtedy, keď ju Zuzka očkovala- ja som ju držala a presviedčala som ju, že ja nie som tá zlá- bola na Zuzku dva dni urazená.)
Znova sa jej prihováram a znova ju volám k nám a zasa sa púšťame do kŕmenia za odmenu z ruky. Ale je vidieť, že jej dôvera k nám je naštrbená. Okolo Vlada, ktorý jej dal imizol, nechce ani len prejsť.
Celkom sa teším, že som nebola v práci- aspoň nie som ,,jedna z nich“ a mne ešte stále najviac dôveruje. K obojku jej pripevňujem ešte antiparazitický obojok, aby mali kliešte šancu len minimálnu.
A to je vlastne všetko.
Keď som bola naposledy v robote, Lupína ešte stále behala po záhrade k ceste, kde štekala na okoloidúcich a späť k nám, aby niečo vysomrovala.
Stále hľadáme vhodného majiteľa, ktorý by nechcel mať z Lupíny ,,ľudožravého“ zabijaka, ani človeka, ktorý by mal ambície s Lupínou pretekať aj keď možno iba na nejakej okresnej súťaži. Podľa všetkého takému nejakému utiekla, pre zlé zaobchádzanie. Na tele som jej objavila zahojené jazvy, tie na duši sa jej budú hojiť ešte veľmi dlho.
Mohla by to byť aj rodina s deťmi, ale s odrastenými, aby ju netrápili, ale hlavne by to mal byť človek skúsený a s dobrým srdcom.
Snáď takého nájdeme.
Lupína si to zaslúži.