Občas si vzdychnem, že aj naša Olwenka musí zdolávať veľa prekážok, lebo aj k nej bol osud krutý a zo všetkých mojich psíkov si vytrpela najviac.
Mama ( maltézáčka) jej umrela, keď mala rok. Ja viem, bola už dospelá, ale veľmi pripútaná k svojej mame. Dva týždne nejedla, chodila po dome, ako bez duše a keď videla na ulici nejakého bieleho psíka, utekala z domu, lebo bola presvedčená, že je to ona. Myslela si, že som jej mamu niekam odviedla a nechala tam.
( Doniesli sme domov inú maltézáčku, aby nebola sama, tiež sme jej dali meno MIMI(II.), ale s tou sa nebavila dva roky!)
A ja , okrem toho, že som oplakávala svojho ,,MIMÍKA- PSÍKA“ , som sa ešte musela pozerať na to, ako sa Olwenka trápi a hľadá svoju mamu....
Dnes má deväť rokov ( dúfam, že aspoň ona už na svoju mamu zabudla) a za ten čas absolvovala štyri operácie, všetky v našej ordinácii.
(To, že jej naša ordinácia pripadá, ako najpeklovatejšie peklo, snáď ani nemusím hovoriť. Občas, keď prídem po ťažkom dni z práce a zase si nosom všetko prečíta, vidím ,že sa zrazu zarazí a dostane strach...)
Posledná choroba spojená tiež s operáciou bola niekedy pred rokom.
V jedno ráno, keď som ako zvyčajne odchádzala do práce, som im podelila varené kúsky kuraťa , čo ostali z predchádzajúceho dňa od obeda.
Prídem podvečer, všetci ma vítajú, až na Olwen, ktorá je veľmi nahrbená a bez života.
-Ahoj, Olwík. Čo sa ti stalo?- Prihováram sa jej. Bola zavretá vnútri a ráno jedla len kuracinu a nemala žiadne problémy. K ničomu inému sa nemohla dostať a od dvoch kúskov kuraťa jej nemôže byť zle. Hútam: Počkám chvíľu a uvidím, či ju to prejde.
Neprešlo. Je už tma a volám Vladovi a s obavou mu opisujem Olwenkine ťažkosti.
-Maťa, myslím, že sa len prežrala. Vieš, ty sa o svojich psov poctivo staráš, ty si hneď všimneš aj hoc akú maličkosť, ktorej iní nepripisujú žiadny význam. Myslím, že sa nemusíš znepokojovať, ale ak chceš, choď do roboty, je tam Ďuro, robí cisarák.-
Volám Jurkovi, aby som sa uistila, že ešte pracuje, lebo je už pol desiatej.
Pracuje. A tak nakladám sučku do auta a idem späť.
Jurko ju najprv nechá pochodiť po ordinácii, aby videl, ako sa správa, potom si ju prehmatá ( citlivé brucho) a napokon ju uspávame a robíme gastroskopiu( žalúdok je čistý, sliznice ružové, bez zápalu), robí RTG- ktorý tiež nič neodhalí,( až na nahrbenú chrbticu, ktorá je znakom veľkých bolestí.) Dáva jej kontrast a antibiotiká a analgetiká s tým, že na druhý deň ráno ju prinesiem na ďalší snímok ( a večer ďalší, aby sme videli, či má priechodný zažívací trakt.)
( Nerada nosím svojich psíkov so sebou do roboty a zvlášť Olwenku, práve preto, že sa tam zle cítia, ale tentoraz nemám na výber. Okrem toho je jej tak zle, že v klietke iba bezvládne leží a ani nemukne.)
Cez obednú prestávku, keď vybavíme všetkých klientov, zamknem čakáreň a venujeme sa Olwenke. Už ráno som jej pichla analgetickú injekciu a teraz na obed robíme bez uspatia ďalší snímok.
Ten nám ukáže, že kontrastná látka sa zo žalúdka posunula iba o kúsok, hoci už mala byť v hrubom čreve, a tak je veľmi pravdepodobné, že má Olwenka z nejakého dôvodu nepriechodné črevá a ja začínam chystať na diagnostickú laparotómiu.
Vždy je to iné, keď chystáte inštrumenty na svojho psa, ale ešte horšie je to, keď je to ťažký prípad a nie povedzme iba banálna hernia.
( Hoci aj pri kanylovaní na banálnu operáciu ingvinálnej hernie sa Mimino tak vystresovalo, že ,,skolaudovalo“ a my sme ju museli najprv prebrať, potom znova uspať a potom sme mohli operovať.
Mimino je ona druhá maltézáčka. Hovoríme jej stále v strednom rode- to Mimino- rozumej to dieťa. Je autistka a žije si vo svojom vlastnom svetíku z ktorého ju len veľmi ťažko dokážem vytrhnúť. Robiť jej niečo ,,po mori“ sa rovná najprv bezmyšlienkovitému hryzeniu, potom stresu, ktorý skončil resuscitáciou.)
Ale späť k Olwen.
Už pri uspávaní ma ťažia výčitky- sľúbila som jej, že už ju k nám nikdy neprinesiem a už jej nebudeme ubližovať. Nestalo sa. Olwenka spí, Igor otvorí brucho, ( objavíme silnú peritonitídu) pomaly vyťahuje na rúšku slučky čreva a hľadáme príčinu ťažkostí. Už prešiel celé tenké črevo... na konci hrubého čreva, kúsok pred konečníkom objavíme koprostázu. Z neznámeho dôvodu sa spomalila peristaltika čreva a v hrubom čreve ostali zvyšky potravy, ktoré sa už rozkladajú, hnilobný proces napadol aj postihnutú časť čreva a z toho aj silná peritonitída ( zápal pobrušnice).
Igorovi sa našťastie podarí ten hnilý kúsok prstami črevom pretlačiť do konečníka, odkiaľ ho vyberáme. Už to je výhra- otvoriť hrubé črevo a kontaminovať brušnú dutinu hnilobnými baktériami sa temer s istotou vždy rovná smrti.
Olwenku zašívame, dostáva antibiotiká ( aj do brušnej dutiny), novasul od bolesti ( a ja ju zasa veľmi ľutujem, lebo okrem bolestivej peritonitídy, má aj bolesti od rozrezaného brucha.)
Asi by u iných pacientov po tomto zákroku a po adekvátnej liečbe atb. bolo všetko v poriadku, ale ako občas poznamená Vlado- Maťa, ty máš vždy niečo extra. Tak aj Olwen.
Po operácii sa jej ani o byľku nepolepšilo. Vôbec nechodí, neje, nepije. Denne ju nosím do roboty na infúzky, dostáva kombináciu dvoch antibiotík, dávame jej klystýr, aby sme ešte zvyšky hovienok dostali z čreva von... robíme každých pár dní RTG a snímok od snímka je jej brucho stále zastretejšie a zastretejšie- zápal neustupuje, ale sa zväčšuje. Robíme hematolku, ktorá len potvrdí RTG snímky. Olwenka iba leží a občas vzdychne a ja chodím bezradne za Vladom a aj keď viem, že robí všetko pre to, aby sa uzdravila, predsa si len nelogicky myslím, že špeci pre mňa a pre Olwenku má schovaný nejaký zázrak, ktorý všetko vyrieši.
-Vladko nemohli by sme ešte...-
-Maťa, nemohli! Dal som jej všetko, čo potrebuje. Toto je diagnóza, na ktorú sa umiera. Neostáva nám nič, len čakať.-
Áno, len čakať. To sa ľahko povie. Ešte kým som v práci, tak som zamestnaná povinnosťami a aj keď sa moje myšlienky točia okolo jej zdravotného stavu, musím sa sústrediť na iné. Lenže potom prídem domov a položím bezvládne telíčko na posteľ a pozerám na ňu, ako ťažko dýcha a vôbec sa nehýbe, lebo proste nemá chuť žiť.
A tak čakám na ďalšie ráno a modlím sa, aby sa jej polepšilo a znova ju beriem do roboty na infúzky, lebo už dva týždne nedala do papuľky ani omrvinku, schudla 25% zo svojej váhy( utešujem sa, že jej tá nadváha teraz možno zachraňuje život). Všetky nohy má dopichané od intravenóznych kanýl a stále je to rovnaká pesnička.
V jedno ráno ma Vlado zase nájde,( skôr, než otvoríme) ako sedím pri nej v našej obývačke a smutne ju hladkám po hlavičke.
-Maťa, rozmýšľal som nad Olwenkou a mohol by som jej skúsiť dať ešte jedno liečivo, ale to už je taká kombinácia, že keď je nepoloží táto peritonitída, tak ju zabijeme liekmi.-
Po dvoch týždňoch neúspechov asi človek nemá na výber, a tak súhlasím a do denného ,,menu“ zaraďujem ďalšiu injekciu.
Po dvoch dňoch opatrne konštatujem, že nastalo mierne zlepšenie. Olwenku ešte stále nosím von na rukách, aby sa aspoň vycikala, ale keď jej ponúknem vodu, trocha sa napije. Ale je vidno, že liečba je naozaj agresívna, lebo začína pomaly žltnúť- znak poškodenia pečene.( Alebo ju zabije peritonitída, alebo ju zabijeme liekmi- znejú mi v ušiach Vladove slová.)
Prejdú ďalšie tri dni a už začína aj sama chodiť a trocha pije, aj keď ešte stále nič neje a je stále žltšia. Už ju nenosím do roboty, iba po práci sa vrátim späť aj s ňou na prípadnú kontrolu.
Dvadsaťtri dní od prvých príznakov sa mi podarí Olwenku prehovoriť a zje kúsoček rybieho filé. Pomaly chodí po dome, stále je slabá a tak ju von nosím na rukách, ale už pravidelne pije a aj začína opatrne jesť.
Zasa ju beriem do roboty, tentoraz je robíme okrem hematolky aj biochemku. Od liečiv má ,,odfajčenú“ pečeň a to nechutenstvo môže byť spôsobené práve tým. Pýtam sa Vlada, či môžem to posledné atb. vysadiť, aby som uľahčila pečeni.
-Nemôžeme. Všetko to musí brať ešte najmenej desať dní, aby sme si boli úplne istí, že sme zápal zvládli. Ak sa tam vytvorí nejaká rezistencia na liečivá, nabudúce jej už nič nepomôže. Musíš vydržať.-
Zasa. Musíš vydržať, musíš vydržať.... viem, že má pravdu, ale aj tak je to ťažké....
Olwen do mesiaca vyhrala nad chorobou, no s poškodenou pečeňou sa trápila ešte asi pol roka. Denne brala lieky na podporu činnosti pečene, jedla špeci hepatálne diéty a z času na čas sme jej spravili biochemický test, aby sme skontrolovali činnosť pečene, ktorá bola stále lepšia a lepšia.
Až jedenkrát krvné výsledky ukázali normálne hodnoty pečeňových enzýmov. To bolo niekedy pred pol rokom.
Teraz je z nej opäť tá známa pažravá Olwenka vo svojej pôvodnej (nad)váhe. Občas sa mi nepodarí nájsť si čas na to, aby som ju očesala a často je jej biela srsť ufúľaná od prachu z prechádzky. Ale myslím si, že to vôbec nevypovedá o tom, ako veľmi ju mám rada. Niekedy, keď mám čas, vezmem do ruky masážny valček a všetkých mojich psíkov masírujem( a že držia, ako hluchý dvere a prevaľujú sa zo strany na stranu- ešte tu, ešte tu... a trvá mi to aj hodinu, to snáď ani nemusím písať.)
A Olwenka si môjho masírovania užíva najviac.
