Dnes budem písať o návratoch „z tunela“, kam sa občas nejaké zvieratko vyberie v nádeji, že mu na druhej strane bude lepšie. Občas sa nám to stane počas chirurgického zákroku. Je to riziko každej anestézie a chirurgie, ale vtedy je človek na to pripravený, aj keď vôbec netvrdím, že boj priviesť ono zvieratko späť a vysvetliť mu, že svetlo na konci tunela sú len svetlá z približujúceho sa rýchlika, je jednoduchší, ako keď sa to stane inokedy. Ale chirurgické zákroky sa robia na „zdravých“ pacientoch – teda aspoň stabilizovaných, ktorí sa operácii môžu podrobiť...
Bordeaux doga:
Marec. Vonku zima, studená, zamrznutá zem. Vladovi zvoní telefón. Keď dotelefonuje, ohlási ma a spustí: Ide sem kamoš so psom, ktorý je apatický. Zohrej nejaké roztoky a priprav čo treba.
Čo mu je? Vyzvedám.
Neviem. Vrátil sa z roboty a našiel ho nehybne ležať na dvore.
Zapínam podušku, dávam zohrievať infúzky a čakáme na netrpezlivé búchanie, ktoré sa ozve za chvíľu. Vysoký muž v stredných rokoch. Na rukách má dospelého psa bordeauxskej dogy. Nohy jej hompáľajú a vôbec nereaguje. Ukladáme ju na stôl na rozohriatu podušku, prikrývam ju druhou poduškou a dekou. Muž medzitým vysvetľuje Vladovi, že nemá ani páru, čo by sa jej mohlo stať. Vlado vyzvedá anamnézu - nie, nie je nakrytá. Nie je chorá. Je zaočkovaná, ráno jej nič nebolo... musím utekať do roboty, prosím zavolaj mi, čo je s ňou. Vlado prikyvuje, vraví, že je to vážny stav, ale že urobíme, čo je v našich silách.
Ja medzitým holím ruku, chystám kanylu, leukoplast, stojan na infúzie, teplý roztok... Dvíham velikánsku bezvládnu hlavu, komprimujem cievu, ktorá je celkom skolabovaná, Vlado na prvý šup trafí a už jej tečie infúzka. Praktikantkám, ktoré sa zhŕkli okolo, káže priniesť fonendoskop a počúva ju. Srdiečko bije veľmi slabo, pes je podchladený, na pokraji smrti s veľmi nízkym tlakom.
Maťa, druhú nohu, druhú kanylu, ďalšie teplé roztoky! Švihom! Musím jej zvýšiť tlak.
Holím druhú ruku, medzitým dievčatá podávajú kanylu (nie tú! Najväčšiu!), leukoplast, dávajú do mikrovlnky zohriať ďalšie roztoky (na minútu desať!) a znova kanylujeme, hoci tentoraz to Vladovi chvíľu trvá, pretože náplň ciev je taká slabá a tlak taký nízky, že len ťažko hľadá cievu. Podarí sa. Lepím kanylu, na stojan zavesíme ďalšiu fľašu s teplým roztokom, ktorý do veľkého bezvládneho tela tečie prúdom...
Zrazu sa pes zhlboka nadýchne, prebehne ním kŕč a a dodýcha.
To čo robíš?! Neumrieš! Nie teraz! Zakričím a s hnevom ho celou silou praštím do hrude. Zaberie to. Aj keď som to nemyslela ako masáž srdca, ale iba vyventilovanie napätia, rana bola dobre mierená a srdiečko sa dalo do pohybu.
Zase sa ozve Vlado. Dobre Maťa. Adrenalín, desinu kanylu, (myslí tracheálnu) ambuvak, kyslík... (Dievčatá lietajú...)
Intubujeme psa, ambuvakom kontrolovane dýchame, dávame mu adrenalín... Vlado počúva srdiečko a ja uvažujem, že to predsa nemôže byť také jednoduché zvrátiť osud jedinou ranou. Nie sme ani v rozprávke a ja nie som Dobrou Sudičkou...
Pes sa rozdýcha, srdcový rytmus je pravidelný, odpájam ambuvak a nechávame ho samého dýchať čistý kyslík z hadice.
Toto nedopadne dobre. Kuviká Vlado. Dych má mŕtvolne studený. Odmeraj mu teplotu, Maťa.
Skôr, ako stihnem vziať do ruky teplomer, psím telom opäť zašklbe a opäť skončí svoju púť na zemi. Pripájame ambuvak, znova za neho dýchame, masírujem hrudný kôš a srdiečko opäť naskočí. Ale tentoraz je rytmus nepravidelný a akonáhle prestanem s masážou, dvakrát uderí samo a prestáva. Psík proste vyčerpal všetky svoje rezervy a nedokážeme ho naštartovať a vrátiť späť. Po dvadsiatich minútach márnych pokusov končíme...
Zastavujem infúzky, vyberám kanyly, utieram zvyšky krvi z chlpov, extubujem, vypínam podušky... Pohladkám ho po veľkej vráskavej hlave, v duchu zaželám veľa šťastia a spolu s Vladom skladám zo stola a prikryjem plachtou. Vlado telefonuje majiteľovi, vysvetľuje (odmieta pitvu) a oznamuje, že si pre neho príde... Život je podivný a osud nikomu neskladá účty...
Čierny kríženec z útulku:
S Vladom operujem, keď zazvoní zvonček pri dverách. Janka sa ujíma pacienta, ktorým je asi desať kilový bastardík. Priniesli ho bezvládneho a apatického. Počúva ho, meria mu teplotu a odoberá krv na hematolku a biochemku. O chvíľu príde za Vladom na konzultáciu. S výsledkov je zrejmé, že pes sa najskôr otrávil kumarínom (jed na potkany). Má veľmi nízky hematokrit (už som vám raz vysvetlila čo to je, kto zabudol, vygúgli si to) a potrebuje transfúziu.
Práve som dokončil. Zavolám do útulku a poviem im, nech prinesú najväčšieho psa. Zakončí Vlado rozhovor.
Kým upracem operačku, prichádza pán z útulku s krížencom malamuta a labradora. Holíme labku, chystám najväčšiu kanylu, leukoplast... (veď viete) fľašu s trochou roztoku, do ktorej sme pridali pár kvapiek heparínu, hadičku...
Janka odoberá krv, ja s Vladom kanylujeme otráveného psíka, hoci tiež nie a nie trafiť do skolabovaných ciev... Podarí sa. Teraz už treba iba vydržať, pretože potrebujeme odobrať aspoň dva deci krvi, najlepšie tri. Ale čas, to je to, čoho máme málo. Čierne psíča je také slabé, že ledva dýcha, vôbec sa nehýbe a ja pri ňom iba bezmocne stojím, hladkám ho a šepkám, aby vydržal... O chvíľu sa mu uvoľní zvierač, psík sa pokaká a ja viem, že melie z posledného, ale krvi je žalostne málo. Súrim Janku, Vlada, ale viem, že si nepomôžu, jednoducho tri deci krvi nenačapujeme do pollitráku ako pivo za pár sekúnd.
Psík sa znova pokaká a hneď potom ho napne na vracanie. Nadvihnem mu hlavu, aby zvratky neaspiroval. Utriem mu papuľku, ale unaveným telíčkom prebehne kŕč a vydýchne naposledy. Sliznice má mŕtvolne bledé. Doslova. Vlado odbehne pre adrenalín a atropín, ktorý mu dáva i.v. (do žily) a začínam s masážou srdca. Psík sa bez dostatku červených krviniek zadusil... Janka ukončuje odber krvi, aj krížencovi labradora s malamutom dáva infúzku a my začíname dávať krv čiernemu psíčaťu, ktoré je už asi dve minúty klinicky mŕtve a ktorému srdiečko udržujem v chode iba masážou hrudníka a zároveň mu dávam umelé dýchanie. Z vedľajšej vyšetrovne príde Anikó. Tak ja si tam kľudne robím zoškrab a vy bojujete bezo mňa. Zahlási.
Je lekárkou krátko a takéto prípady sú pre ňu „raritou“. Ešte nevie, že nie je o čo stáť. Že sa väčšinou človek iba márne usiluje, natrápi, poväčšine je pri ňom zronený, nešťastný majiteľ, ktorý je hysterický a zavadzia a výsledok aj tak nestojí za to, pretože sa to málokedy podarí. Ale pomáha nám a to je fajn. Dvomi najväčšími striekačkami na striedačku Paťka naberá odobratú krv, Vlado ju dáva do žily mŕtveho tela a ja stále masírujem srdce, až napokon naskočí. Prinášame stroj na inhalačnú anestézu a púšťame mu čistý kyslík. Psík síce sám dýcha, aj srdiečko mu slabučko bije, ale zreničky má rozšírené a nereagujú na svetlo, ani viečka na mechanický podnet. Psíka monitorujeme a ten začína veľmi pomaly... slovo reagovať by bolo prisilné, pretože občas mu veľmi jemne mykne uškom, a ak nechtom poklepem po viečku, tiež veľmi jemne žmurkne. Srdiečko sme naštartovali, ale mozog zrejme utrpel nedostatkom kyslíka a je nenávratne poškodený.
Všetci stojíme okolo čierneho telíčka, ktoré sa po dlhých minútach začína preberať. Teraz mu bude veľmi zle. Vraví Vlado. Viete, aké sú návraty z tunela nechutné? Ten nás bude preklínať.
A psík, ako keby rozumel, začína kvíliť... hladkám ho a ukludňujem, vravím slová útechy, ktoré podľa mňa aj tak nevníma. Dievčatá sa vypytujú Vlada na dávky adrenalínu, atropínu, pomaly upratujeme porozlievanú krv po dlážke, po stole, aj po nás... hadičky, striekačky... psík sa ukludnil, prestal vyvádzať a bezvládne unavené telíčko ukladám do klietky. Viac spraviť nemôžeme a všetko ostatné je už len na ňom. (Na Bohu, na Osude, na Vesmíre, na Náhode... čo chcete.)
… A tam v pokoji a tíško o dve hodiny umrie... nemal ani meno, hoci sme si vraveli, že ak prežije, budeme ho volať Tunelár...
Ratlík:
Ratlíček vbehol majiteľom pod auto. Priniesli ho „pochrúmaného“ spolu s majiteľom auta, ktoré ho zrazilo. Ako to vypadalo cestou k nám, nevieme, ale v poliklinike sa donekonečna hádali, kto je za to zodpovedný a vinný. Majitelia psa nadávali na šoféra, vraj je slepý a nedáva pozor, ten sa obraňoval, že ho nemali na vodítku a že nestihol zabrzdiť. Napokon sa ale obe strany zhodli, že za ošetrenie má zaplatiť ten druhý a ani jeden z nich to nebol ochotný spraviť. A keď sme po vyšetreniach a RTG povedali, že psíkovi treba amputovať zadnú nohu, tak sa všetci otočili na päte a zabuchli dverami zvonka.
Ale aj tak sme sa rozhodli, že psíka zachránime a nôžku sme mu amputovali. S tým vedomím, že už to ne je ich pes, ale mu pohľadáme náhradný domov. Aj tak sa asi nemal veľmi dobre u pôvodných majiteľov. Svedčili o tom početné jazvy na malom telíčku a veľmi slabá kondícia. Psíkovi sme amputovali zadnú nôžku, ale takéto zákroky znášajú zvieratká oveľa lepšie ako ľudia. (Po prvé im ostanú ešte tri nohy, takže sú pohyblivejší. Po druhé ich netrápi psychika, čo si ako mrzáci počnú. A po tretie, ľahšie sa vyrovnajú so stratou zadnej nohy, ako so stratou prednej. Je to dané ich stavbou teba – ak ich telo pomyslene rozdelíme transverzálne - v polovici tela, na na časť kraniálnu a kaudálnu - predok a zadok, predná časť zvierat je väčšia a ťažšia – hlava, krk, hrudný kôš s vnútornými orgánmi - takže predné laby nesú väčšiu váhu tela. Pre pohyb zvieraťa je teda horšie, ak stratí prednú nohu.)
Na druhý deň ratlík už jedol a pomaly sa zotavoval, ale bolo na ňom vidno, že je nejaký smutný. Proste nebol vo svojej koži. Iba ležal v klietke. Pripisovali sme to stresu zo zákroku, cudzieho prostredia, traume... aj keď dostal antibiotiká, analgetiká a aj infúzku.
Je obedná prestávka a všade kľud. V poliklinike sme iba dve. Anikó a ja.
Vrátim sa z labáku a pristihnem Anikó pri stole, ako na ňom dáva ratlíkovi masáž srdca.
Čo sa stalo?
Neviem. Pred chvíľočkou bol ešte v pohode a teraz prídem a leží tu bez pohybu a bez dychu.
Vraví počas masáže hrudníka. Vystriedam ju a ona ide pre adrenalín a atropín. Cestou si vezme fonendoskop a počúva ho.
Dobre to robíš, čo robíš. Len tak ďalej. Vraví.
Ja viem. Mám prax. Prikyvujem.
Psíka chvíľu kriesime, až mu srdiečko naskočí a má pravidelný rytmus, a aj sám sa pomaličky rozdýcha. Ale keďže nevieme koľko ležal v bezvedomí, nevieme či je jeho mozog ešte funkčný. Stojíme s Anikó pri ňom a ja malému telíčku vravím niečo o tom, že by sa nemal vzdať, že sme mu už druhýkrát zachránili život, a preto má voči nám nejaké povinnosti, a že mu bude na svete ešte dobre. Psíča samo dýcha, aj srdiečko mu bije, a keď sa ozve zvonček, Anikó odchádza pozrieť do čakárne a ja zostávam pri ratlíkovi. Prejde asi dvadsať minút a situácia sa zopakuje, ale tentoraz som pri ňom. Zrazu prestane dýchať, a tak sa opäť púšťam do masáže hrudníka. Naša mladá kolegyňa vybaví klienta a prichádza za mnou.
Znova skolaboval? Pýta sa a ja iba prikývnem.
Mali by sme ho nechať tak, vraví. Nemôžeš pri ňom do nekonečna stáť a dýchať za neho. Zrejme má poškodený mozog a už sa nepreberie.
No... vravím medzi masážou. Ja si tak vravím, že trikrát a dosť. Možno to nakoniec vzdá.
Nerozumiem.
Myslím Smrť. Už tu bol trikrát. Raz, keď ho priniesli a chceli ho nechať uspať. Teraz pred chvíľou znova. A teraz znova. Možno ho omrzí čakať a mávne rukou, že sa mu tu neoplatí márniť čas, vezme kosu a odíde.
Ty si iná idealistka!...
To som... vravím a neprestávam s masážou. Nikdy sa nevzdávam, iba keď nemám inú možnosť. Doložím.
Skončím. Anikó ho počas reči monitoruje fonendoskopom. Srdiečko opäť naskočí a znova začne sám dýchať. Je obed a svedkom našej zdĺhavej snahy je iba majiteľka šičáka, ktorému je veľmi zle a je na infúzkach vedľa na stole. Asi ešte nič podobné nevidela, ani nezažila, a tak nás iba pozoruje, a mlčí ako pena. Kto vie, možno v hlave premieta, že by sa to mohlo stať aj jej miláčikovi...
Ratlík sa znova sám rozdýcha. Napájam ho na infúzky a ukladám na teplú podušku do klietky. Anikó má pravdu. Nemôžem byť pri ňom celé dni. Zrejme sa už z kómy nepreberie, a tak všetko nechávam na neho samotného. My sme robili, čo sme mohli. Rozhodli sme sa pre sto päťdesiat eurovú operáciu bez nároku na honorár len preto, lebo sme mu chceli dať šancu na lepší život. Nie sme všemohúci. A Všemohúci... je práve niekde inde, alebo má s ním iné plány...
… a tak ratlíček po hodine tíško dodýcha, a ukončí svoju životnú púť.
Keď potom vypínam podušku, vyberám mu kanylu, utieram zvyšky krvi a hladkám drobné telíčko, za ktorým nikto nevyronil slzu, uvedomím si viac ako v iných okamihoch, že všetky tvory majú svoj osud predurčený a my nie sme tými, kto by ho mohol meniť.
Ale keďže neviem, komu čo Sudičky prisúdili, nikdy sa nevzdám, iba keď nebudem mať inú možnosť. Ako povedal Terry Pratchet – Ak chceme, aby sa osud zmenil v poslednom okamihu, musíme bojovať do posledného okamihu. A ak sa nezmení – potom sme robili, čo sme mohli...
